Košice, 14. september (TSKE) Prinášame vám homíliu arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, apoštolského administrátora Košickej eparchie, pri príležitosti chrámového sviatku Narodenia Presvätej Bohorodičky v Košickej katedrále.                

Milí bratia kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, milí priatelia v Pánovi tu v košickej katedrále i vy, ktorí sledujete prenos prostredníctvom médií

Množstvo mariánskych sviatkov, pútnických miest, prívlastkov a označení pre Pannu Máriu je fenoménom, ktorý charakterizuje Katolícku cirkev od jej počiatkov, je javom všeobecne rozšíreným, všade tam, kde sa ohlasuje Evanjelium.  

Celkom oprávnene by sa niekto mohol pýtať, či je možné k mariánskej téme  ešte niečo dodať? Veď súhrn informácií, ktoré nachádzame vo sv. Písme o Panne Márii nie je až tak široký.

Ani relatívne obmedzený počet evanjeliových údajov totiž vonkoncom nebráni tomu, aby súhrn udalostí a vzťahov dejín spásy týkajúcich sa Panny Márie bolo možné vždy nanovo, pochopiť, precítiť a ďalej odovzdať.

Veď aj v hudbe pracujeme len s ôsmimi základnými tónmi a predsa ich harmonizácia, radenie, spájanie a striedanie poskytuje prakticky neobmedzenú možnosť kombinácií – v tom spočíva  nekonečnosť a krása hudby, jej harmónie, symfónie. Ale tu nie je reč len o abstrakcii možnej kombinácie tónov.  

Panna Mária  nie je nejaký abstraktný teologický koncept, je to osoba, je to žena, ktorá má svoje nezastupiteľné miesto v dejinách spásy.

Žiadna úvaha o Panne Márii nie je samoúčelná, ale nevyhnutne sa spája s Božím tajomstvom Vtelenia i s Tajomstvom Najsvätejšej Trojice, s tajomstvom dejín spásy. Vari sa môže mariánsky kult stať prekážkou, alebo odpútaním od  Božieho kultu?

Vonkoncom nie! Taká je naša prvá, intuitívna  spontánna odpoveď. Ale  niekedy nestačí len intuícia, je potrebné vedieť dobre zdôvodniť toto naše presvedčenie.

Nuž pozrime sa, ako na túto námietku odpovedal pred časom ešte ako kardinál Ratzinger terajší emeritný pápež Benedikt XVI.

Podľa jeho presvedčenia mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista.

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ale ona nás vedie ku Kristovi.

Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu (1854) a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti (1950). Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Toto zdanlivo samozrejmé vyhlásenie je mimoriadne dôležité. V koncilovej konštitúcii o Cirkvi  Lumen Gentium (66) čítame:

„keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1, 15 – 16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1, 19).

Panna Mária nám prináša Krista – takto zdôvodňuje úctu k Bohorodičke napríklad východná ikonografia, ktorá takmer vždy zobrazuje Božiu Matku so svojim synom v náručí, ukazujúc na neho, ako na cestu, ktorou sa máme aj my vybrať.

V našej mariánskej modlitbe, hovoríme: " raduj sa Bohorodička, Panna Mária ...lebo si porodila Krista, Spasiteľa a vykupiteľa našich duší ...", zdôvodňujúc tak mariánsku úctu jej bytostným spätím s tajomstvom Božieho Vtelenia.

Každý prejav zbožnosti, zvlášť mariánskej nábožnosti v sebe skrýva aj záväzok približovať nás ku Kristovi, robiť nás lepšími ľuďmi, nasmerovať ku Kristovi celý náš život.

Iste, ide o nikdy nekončiacu snahu, ide o náročný boj proti vlastnej slabosti a egoizmu. Nesmieme ale v tejto snahe zastať kdesi na polceste, alebo  donekonečna pokračovať, či skôr prešľapovať na mieste systémom – krok vpred - krok vzad - krok doprava – krok doľava.

Možno toto je ďalší rozmer duchovnosti a mariánskej nábožnosti, ktorý potrebujeme plnšie a vedomejšie rozvinúť.

Predstavte si ale na chvíľu, ako by vyzeral život na Slovensku, keby sa všetci účastníci  mariánskych pútí, všetci účastníci nedeľných bohoslužieb, všetci pokrstení a pobirmovaní, naozaj úprimne, v každej oblasti života, vo všetkých osobných i spoločenských prejavoch dôsledne a vytrvalo, deň za dňom usilovali byť nielen slušnými, ale aj lepšími, takpovediac „svätými ľuďmi“. 

Vždy keď nám príde chuť horekovať nad tým, „akí sú dnes ľudia“, čo všetko „oni“, či „tamtí“ robia, alebo nerobia, skúsme si spomenúť  - každý vo svojom  vnútri, skromne a úprimne - na naše osobné správanie. Pohľad na Máriine čnosti, na jej spojenie s Kristom, na jej vytrvalú dôveru a svätosť je nastaveným zrkadlom pre spytovanie svedomia každého z nás. Mária nás usmerňuje ku Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život, je našou spoločníčkou pri putovaní za týmto posledným, večným cieľom. K tomuto cieľu definitívnej účasti na Božej svätosti ale putujeme cez etapy našich osobných jednotlivých životných rozhodnutí a postojov. Neobzerajme sa ani tak po iných, ale urobme  aj dnes na tejto ceste ďalší rozhodný krok.

Po druhé: mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou.

Veď aj vyššie spomenuté štyri mariánske dogmy majú základ v Písme, ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície Cirkvi.

Alebo, pozrime si príklad dnešného sviatku Narodenia Panny Márie, Tento sviatok pochádza z prvej polovice V. storočia, kedy sa slávil v Jeruzaleme, od VI. storočia v Carihrade a od VII. storočia aj v Ríme. Jeho zaradenie na  september je zdôvodnené tým, že je to prvý sviatok nového liturgického roka.

V rímskej ríši začínal administratívny rok 1. septembra –  tak začína aj dodnes v liturgickom kalendári gréckokatolíkov, alebo ako to bolo dlho zvykom pre školákov.   8. septembra je teda ôsmy deň - prvý deň po ukončení siedmich dní pripomínajúcich stvorenie - počiatok vekov a počiatok Starého Zákona. Preto tento sviatok je možné označiť aj ako sviatok "Nového stvorenia", prvý sviatok Nového Zákona.

História sviatku vychádza prvých piatich kapitol tzv. Protoevanjelia sv. Jakuba. Tento  nekánonický, tzv. apokryfný, ale v Cirkvi veľmi vážený spis z polovice  II. storočia zachytávajúci starú jeruzalemskú tradíciu, hovorí o rodičoch Panny Márie, o Joachimovi a Anne, o životnom trápení, ktorým bola pre nich ich neplodnosť,  o mimoriadnom narodení ich dcéry, ako o naplnení Božieho prisľúbenia. Manželský zväzok Joachima a Anny bol neplodný - v symbolickej reči Starého Zákona - manželská neplodnosť bývala považovaná buď za trest, alebo ju bolo možno následne interpretovať ako prípravu na niečo mimoriadne, čo sa má odohrať v živote manželov

Postavy matky Anny a dcéry Márie sú súčasne paradoxom: matka Anna je v dlhoročnom manželstve neplodná až do osobitného Božieho zásahu – dcéra, Mária, je panna, ktorá "nepoznala muža" a predsa sa z Božej milosti stáva matkou, Matkou Života a novou Evou, matkou žijúcich. V tomto obraze sa potvrdzuje  tradičné učenie  Cirkvi - jedine Boh je tvorca života - fyzického i duchovného  - ľudia sú len jeho nástrojmi a prostredníkmi.

Správne vyvážený vzťah medzi Bibliou a tradíciou ku ktorému nás vedie mariánska úcta nás môže uchrániť od nekritického, fundamentalistického čítania Biblie, od čítania vytrhnutého z historického, literárneho i teologického kontextu, ale aj od deformovania  viery a nábožnosti len sériou zvykov a pobožností bez biblického základu a bez širšieho teologického kontextu. Oba nekritické, extrémne vzaté prístupy narobili škody v osobnom duchovnom živote a samozrejme aj v dejinách Cirkvi.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon.

Mária je židovským dievčaťom, ktoré sa stalo Matkou Mesiáša. V nej sa spája starozákonný Izrael zrodený z Abrahámovej a Mojžišovej zmluvy a Nový Boží ľud zložený z tých, ktorí uverili v Krista, v nej sa spája synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého Písma i jednotu  „vyvoleného národa“, ktorý sa rozšíril z jedného kmeňa a národa na celé vykúpené ľudstvo.

Mariánska úcta tak dokonca nadobúda aj nečakaný význam lieku, či skôr protijedu voči jednému z historických bludov, ktorý dnes jasne odsudzujeme. Hovorím o antisemitizme, ako o cielene budovanej iracionálnej, apriórnej nenávisti voči židovskému národu. Dnes sa za tento blud hanbíme, keďže neobišiel ani tzv. kresťanské národy, dokonca ani ten náš, nech by sme si to chceli akokoľvek prikrášliť, či zatĺkať. Je preto totálne nepochopiteľné a neprijateľné, keď tento blud, napriek historickej porážke jeho najperverznejšej formy na konci II. svetovej vojny, občas ešte stále vystrkuje rožky a to nielen u niektorých starých nostalgikov ale aj mladých popletencov – bez ohľadu na to akej farby obleky, kravaty, tričká či dresy si obliekajú a aké bicepsy vystavujú na obdiv.

6. septembra 1938, teda pred 82. rokmi, vo chvíli keď Taliansko prijímalo rasové antisemitské zákony, keď v Nemecku už prebiehalo prenasledovanie Židov, pápež Pius XI jednoznačne vyhlásil: “Antisemitizmus, to je hnusný postoj, s ktorým my kresťania nemáme mať nič spoločné ... Antisemitizmus je neprípustný. My všetci sme duchovne Semiti.“

http://pioxi-contestatoresolitario.blogspot.com/2010/04/spiritualmente-siamo-tutti-semiti.html,

porov. Emma Fattorini "Pio XI, Hitler e Mussolini"  Einaudi Storia, 2007, s. 181, ISBN 9788806187590

Keď potom počas vojnového zúrenia v okupovanom Holandsku,  katolícki biskupi pozdvihli svoj hlas proti tejto zločinnej ideológii, nacistický režim reagoval ešte tvrdšou perzekúciou. Raziám a domovým prehliadkam  pri vyhľadávaní ukrývajúcich sa Židov sa nevyhli ani katolícke kláštory. Za obeť tejto novej perzekúcii padla napríklad aj karmelitánka Edit Stein, vyhlásená neskôr svätým Otcom Jánom Pavlom II. za svätú a spolupatrónku Európy. V inom rehoľnom dome pri jednej takejto prehliadke, na otázku veliaceho dôstojníka, či  majú v kláštore nejakých Židov a ak áno, nech ich hneď vydajú, predstavená nechala pred  dôstojníka priniesť ikonu Panny Márie a Krista, hovoriac – máme tu jednu Židovku a jedného Žida – ak chcete, môžete ich zatknúť. Nevedno ako skončila táto epizóda – ale vo svojej jednoduchosti je odkazom pre všetkých, ktorí by aj dnes chceli spájať nespojiteľné – hlásenie sa ku kresťanstvu a apriórnu nenávisť k národu, z ktorého sa zrodil Kristus. Sám Boží Syn si vzal ľudské telo z Panny Márie, z tejto dcéry Siona, ktorú v liturgii oslavujeme slovami kedysi určenými aj pre hrdinskú Juditu „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu” (Jdt 15,9)

Po štvrté: mariánska úcta zaručuje našej viere správnu koexistenciu rozumu a srdca.

Marx nazýval náboženstvo „ópium ľudstva“, racionalisti mu vyčítajú prílišný sentimentalizmus a považujú ho za psychologickú úchylku, či istú formu autosugescie a na druhej strane niektorí pomýlení  náboženskí horlivci prezentujú vieru, či náboženstvo predovšetkým ako súhrn osobných duchovných zážitkov a skúseností, ktoré nie je možné zadefinovať a ktoré preto nie je potrebné ani racionálne skúmať.

V kresťanskom náboženstve však  človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu.

Mária si kladie otázky o zmysle a spôsobe svojho zaradenia do dejín spásy, „uvažuje vo svojom srdci“ nad tým čo vidí a počuje,  necháva sa pohnúť súcitom a záujmom o iných  a núti svojho Syna k mimoriadnemu zásahu na svadbe v Káne, prijíma úlohu matky Mesiáša, aj keď už dopredu vie, že jej srdce raz pod krížom prebodne meč bolesti... Jej život viery je cestou  hľadania, spoznávania Božích zámerov a plánov, - teda cestou hľadajúceho a skúmajúceho rozumu (Ako sa to stane? – pýta sa), ale je v ňom miesto aj pre intuíciu, dôveru, skúsenosť – teda pre pokorný  prístup srdca (Hľa služobnica Pána.)

Spojiť racionálny prístup s citovo-intuitívnym, podľa vzoru Panny Márie, je mimoriadne dôležité najmä v procese kresťanskej výchovy.  Táto sa nezakladá len na odovzdávaní istého počtu informácií,  ale jej súčasťou má byť aj vytváranie priestoru na „skúsenosť viery“, teda na rozvoj náboženského citu. Oba tieto prvky musia byť v zdravej rovnováh. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť.

Odovzdávanie viery, ľudská i duchovná výchova sú prvoradým právom, úlohou i povinnosťou rodičov, ktorí nemôžu byť v tomto nikým plnohodnotne nahradení.  Sv. Otec Ján Pavol II. (v konštitúcii Sacri canones) hovorieval, že dedičstvo viery získava človek  prvom rade na matkiných kolenách. Úlohou ostatných príbuzných, širšej spoločnosti, cirkvi i občianskeho spoločenstva je rodičom pomáhať a vytvárať vhodné podmienky na napĺňanie tejto ich funkcie. Aj škola je prostredím a prostriedkom, ktorý  má rodičom v miere svojich kompetencií  tejto ich úlohe pomáhať.

Ani dnes nechýbajú v našej spoločnosti pochybnosti či diskusie o tom, či je logické podporovať zo štátnych prostriedkov privátne, či cirkevné školy, či vyučovanie náboženstva na štátnych školách. Stále tu existuje nebezpečenstvo, že sa zabudne na to, že štát nemá patent na výchovu, že nie je vlastníkom detí, ale že výchova detí patrí rodičom, ktorí sú okrem iného aj občania a platcovia daní. Štát, ako  reprezentant občianskej spoločnosti v rámci svojej spoločenskej funkcie má umožniť a zabezpečiť, aby výchova dieťaťa, pri zachovaní všeobecných pedagogických pravidiel, prebiehala podľa legitímneho priania rodičov - a to prípadne aj ako výchova v náboženskom duchu.

Odovzdávanie viery však neznamená len zabezpečenie náboženskej výchovy pre dieťa. Bolo by to málo, keby rodičia o viere iba hovorili, prípadne poverovali iných výchovou a nevydávali svojim deťom svedectvo vlastným životom. K vydávaniu plnohodnotného svedectva je však potrebná Božia milosť. A o túto milosť, pri pohľade na Pannu Máriu, chceme aj dnes prosiť, pre rodičov, pre všetkých vychovávateľov a formátorov, pre všetkých, ktorí sú povolaní odovzdávať duchovný život vo vyrovnanej harmónii rozumu a citu.

 

Po piate: vieme, že podľa koncilu Mária je symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi. Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa zmužšteného obrazu Cirkvi,  teda takého obrazu, ktorý by chcel považovať Cirkev len za funkcionalisticky organizovanú inštitúciu, len za vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii, v jej podobe a v jej predobraze, Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

S mariánskou úctou  mali a budú mať vždy problém tí, ktorí hlásajú heslo: „Kristus áno, Cirkev nie!“ S historickým postavením Panny Márie pri zrode a rozvoji Cirkvi budú mať vždy problém tí, ktorí by chceli Cirkev neustále reformovať na základe  neustále sa vyvíjajúcich a čisto sociologických pravidiel. Mária je od začiatku v strede spoločenstva Cirkvi, je uprostred Apoštolov v deň Zoslania Svätého Ducha, - a napriek tomu nepovažuje za potrebné bojovať o prerozdelenie kvót účasti v zbore Apoštolov, nerobí volebnú reklamu ani sebe, ani Márii Magdaléne, či iným ženám, ktoré pod krížom prejavili Pánovi väčšiu vernosť a vytrvalosť než ustráchaní a rozutekaní Apoštoli, na čele s Petrom.

Bohorodička je predobrazom Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom. Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky. ... Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi; podľa príkladu Matky svojho Pána mocou Ducha Svätého panensky stráži neporušenú vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku.(LG 63-64)

 

Z týchto koncilových slov vyplýva  posledné, šieste kritérium mariánskej úcty: 

Mária bola ustanovená zároveň za Pannu i Matku, a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba lepšie povedané, práve na naše časy, keď, ako vieme, je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnifikat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila. Mária ako stvorenie viery, odvahy a poslušnosti je príkladom nielen pre ženy dnešných čias, na ňu má hľadieť každý kresťan, žena i muž.

Panenstvo a materstvo, tieto vznešené atribúty ženskosti, ktoré Panna Mária Bohorodička stelesňuje sú dnes často podceňované, nepochopené, ak nie priamo zosmiešňované. Pravá mariánska úcta ich znovu kladie na piedestál pozornosti a vážnosti, ktoré si zasluhuj.

Pred takmer dvoma tisícročiami, jednoduché nazaretské dievča, nadchnuté Božím duchom o sebe  pokorne a slávnostne prehlásilo: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 48 – 49). Aj naše  dnešné pokolenie napĺňa tieto prorocké slová, aj toto naše dnešné liturgické slávenie, pri ktorom si znovu ozrejmujeme a prehlbujem dôvody našej mariánskej úcty je len potvrdením prorockej pravdivosti týchto Máriiných slov.

Oslavujeme Pannu Máriu, Bohorodičku pri sviatku jej narodenia – a robíme tak nielen na oslavu jej osobných čností, ale predovšetkým preto, že v nej a cez ňu a s ňou oslavujeme veľké veci, ktoré jej i nám “urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.“

Jemu jedinému nech je česť a sláva naveky!