Arcibiskup Vasiľ nad Ježišovým hrobom: "Dnes pod krížom si znova vyberáme, kým chceme byť."

Košice, 15. apríl (TSKE) Na Veľký piatok popoludní predsedal vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup-košický eparchiálny biskup, modlitbe večierne s uložením plaščenice do hrobu. Prvý krát po dvoch rokoch pandémie sa mohli všetci veriaci slobodne zúčastniť na obradoch Veľkého piatku. Na konci večierne sprievod na čele s vladykom Cyrilom obišiel katedrálu, aby následne uložili nesúcu plaščenicu – symbol Ježišovho mŕtveho tela, do hrobu pripraveného uprostred katedrály. 

Vladyka Cyril upriamil pozornosť veriacich na hlavných protagonistov veľkopiatkových udalostí. Tak ako oni aj my si dnes môžeme vybrať kým chceme byť. Každý z nás dnes môže byť zradcom i hrdinom ustrašeným i hrdinským, odvážnym aj zbabelým, spravodlivým i falošným.


Prinášame vám v plnom znení homíliu vladyku Cyrila Vasiľa, ktorú predniesol nad Kristovým hrobom:


Drahí bratia a sestry!

Veľkopiatkové udalosti Kristovho zajatia, súdu, odsúdenia, krížovej cesty, ukrižovania nechávajú prechádzať popred náš duchovný zrak celý zástup postáv, hlavných hrdinov i okrajových postavičiek, ktoré vykresľujú veľkolepú fresku najhlbšieho ponorenia sa Boha do ľudského utrpenia, poníženia, zrady a smrti.

Keď som počas minulých rokov konal s mladými skautmi tzv. veľkonočnú púť, tak v dnešný deň sme pri čítaní evanjelií o Kristovom umučení postupovali tak, že si každý vylosoval nejakú postavu a potom sa snažil vnímať udalosti dnešného dňa tak, že sa pokúsil vžiť do jej uhla pohľadu, do jej pozície, do jej uvažovania a cítenia. Pri jednotlivých zastávkach sme sa potom delili s takto prerozjímaným evanjeliom.

A tak  sme aj my začuli Ježišove slová “bozkom zrádzaš syna človeka?„ pri ktorých sme si uvedomili, ako sme aj my neraz ako Judáš zapredali Krista, nie kvôli tridsiatim strieborným, ale z ešte nejakého banálnejšieho dôvodu našej pýchy, egoizmu, neposlušnosti jeho zákonu, keď sme mu svätokrádežne dávali zradcovský bozk nehodným prijímaním jeho tela a krvi v Eucharistii.

Naraz sa nám akoby cez stáročia  prihováral Šimon Peter, zapierajúci svojho Majstra, ale i horko plačúci pri zaznení spevu kohúta, a mohli sme si odpovedať na otázku, koľkokrát sme aj my povedali “nepoznám ho,“ keď k nám zaznel hlas slúžky, či vrátničky, ktorá sa teší, že odhalila špióna a Ježišovho spoločníka. Vari sme ho zapreli len trikrát? A počuli sme už spev kohúta, mali sme už v očiach slzy pokánia, alebo sme si to dokázali  ospravedlniť ...?

Boli sme pri tom keď Nikodém, ako člen veľrady, bezmocne konštatuje, že jeho kolegovia manipulujú súdny proces a on tomu nevie zabrániť. Pritom si uvedomujeme, že aj my sme neraz - podobne ako veľkňazi - možno ochotní obetovať nevinného človeka, aby sme zachránili zdanlivo akýsi vyšší zámer, či cieľ.

Spolu s Pilátom si dnes kladieme otázku, “Čo je to pravda” a súčasne sa môžeme spytovať seba samých aj na to, ako by sme sa zachovali na jeho mieste… bránili by sme bezvýznamného nevinného človeka, keby nás to mohlo stáť kariéru, postavenie, stratu priazne… naozaj? Na scéne sa dokonca mihne aj Pilátova manželka, ktorá svojho muža napomína, aby nemal nič s týmto spravodlivým, aby sa nenechal zatiahnuť  do nespravodlivého súdu, ale aj jej napomínanie končí pri Pilátovom „umytí si rúk“: Robte čo chcete,  ak chcete, tak ho aj zabite, ukrižujte si ho, ja s tým síce nechcem mať nič spoločného, ale ak tak veľmi naliehate tak vám k tomu dám úradnú pečiatku, nástroje, vojakov, ceduľu s označením jeho viny – veď to nie ja, to tí druhí... nech na nich padne nevinná krv...

Na dvore, na námestí sa zbieha dav... aj my sme časťou, prvkom onoho davu. Koľkokrát sa aj nám stalo, že sme sa bezmyšlienkovite pridali k davu? Aj my sme niekedy úplne bezmyšlienkovite kričali spolu s ostatnými, nadávali, vysmievali sa ba možno aj priali si smrť niekoho – možno len v anonymnej  facebookovej komunikácii, možno len pri politickej hádke, možno len pri znevažovaní nejakej rasy, či národnosti,  možno sme priamo nekričali „ukrižuj ho“, ale aj tak sme si nakoniec radšej vybrali Barabáša, hoci to bol vrah, ...

Pohľad na Ježiša kráčajúceho pod ťarchou kríža z nás robí účastníkov jeho krížovej cesty. Ale v akej úlohe?  V roli nevšímavých okoloidúcich, ktorí sa ani nezastavia pri pohľade na ľudské utrpenie, v úlohe chichotajúcich sa výrastkov a uličníkov, ktorí sprevádzajú zviazaného Krista a môžu sa mu beztrestne posmievať?

Alebo sme sa ocitli v úlohe plačúcich žien, ktoré sa síce rozcítia nad Ježišovým utrpením, ale nedokážu si uvedomiť, že sú to práve ich synovia a manželia, ktorí ešte pred chvíľou kričali „Ukrižuj ho!“, že je to výsledok ich výchovy, či neschopnosti  urobiť z ich synov a mužov skutočných synov a mužov a nie bandu krvilačných, ľahkovážnych, ľahko podplatiteľných pritakávačov režimovej požiadavke, ktorú im podsunú šikovní manipulátori verejnej mienky. „Plačte nad sebou a nad svojimi deťmi“ – toto je Ježišova odpoveď na povrchné ženské slzy, na fňukanie, ktorým tieto plačky viac utešujú samé seba a svoje svedomie než na smrť odsúdeného Krista.

A čo keď nás niekto požiada aby sme priamo s Ježišom aj my niesli jeho kríž, aby sme mu pomohli? Možno sme aj my v tej chvíli sme unavení ako Šimon Cyrenejský, ktorý sa vracal z poľa. Tento Alexandrov a Rúfov otec sa zapísal do histórie naveky, jeho meno sa stalo symbolom každej nezištnej pomoci, pomoci neznámemu a najbiednejšiemu z biednych, veď kto je už biednejší než muž nesúci si kríž na svoju popravu.  Šimon nemohol vedieť komu pomáha. Nemohol mať tušenia, že na seba berie kríž Kráľa kráľov a Pána pánov. Šimon Cyrenejský je naplnením Kristových slov: „čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili...“ Koľkokrát v živote sme mali šancu stať sa pre niekoho Šimonom Cyrenejským, stať sa ním pre Ježiša, a túto šancu sme nevyužili, pretože sme v zúboženom človeku, ktorého sme stretli na našej ceste životom nedokázali spoznať Kristovu tvár?

Po príchode na Golgotu vojaci strhli z Ježiša šaty, aby ho ukrižovali. Obnažiť človeka, znamená ponížiť ho, obrať ho o dôstojnosť. Nerobili sme to mnohokrát aj my... našimi slovami, posudzovaním, ohováraním odhaľovaním slabostí, kritizovaním, vysmievaním sa? Neznejú niekedy naše slová rovnako tvrdo ako údery kladivom, ktoré zatĺkajú klince do Kristových rúk a nôh? Okoloidúci, hľadiac na ukrižovaného Krista sa mu posmievali ... veď je tak ľahké posmievať sa bezbrannému, ukrižovanému, bezmocnému. Nič nám pritom nehrozí ... to by musel zostúpiť zo svojho kríža.

Vojaci hádžu kocky o Ježišovo rúcho. Obnažili človeka, aby si mohli privlastniť ten znak ľudskej dôstojnosti, ktorú mu ukradli. Koľkokrát sme to už videli, koľkokrát sme sa možno aj my správali podobne. Vari to nie je zmyslom každého ohovárania – ukázať hanbu a nahotu tohto druhého, aby pritom lepšie vynikla  naša zdanlivá kvalita... koľkých takýchto krádeží dôstojnosti sme sa zúčastnili?

Kristus visí medzi zločincami, medzi hriešnikmi, stal sa jedným z nich, stal sa jedným z nás... veď my všetci sme si zaslúžili  odsúdenie, každý jeden z nás. Sme schopní to priznať ako onen kajúci lotor, alebo sa zatvrdíme v našej zlobe a keď nám nesplní na počkanie naše prianie tak sa budeme Kristovi rúhať, akoby on bol dôvodom nášho zločinu i akéhokoľvek nešťastia, ktoré nás postihlo?

Čo ponúkneme trpiacemu Kristovi? Žlč a ocot, alebo súcitné slzy jeho matky stojacej pod krížom? Naozaj chceme  vziať Máriu ju do svojho domu, ako onen verný učeník, ktorý ako jediný sprevádzal Krista až na Golgotu a ktorý sa stal novým Máriiným synom?

Koľko postáv, koľko osudov? Spomenuli sme len niektoré, a mnohé ďalšie ostávajú v úzadí, mihnú sa veľkopiatočnou scénou, ako vojaci, ako stotník, ako členovia veľrady, ako Judáš, ktorý sa v zúfalstve ide obesiť, ako Jozef Arimatejský, ktorý  sa postará o Ježišov dôstojný pohreb, ako nábožné ženy, ktoré pozorujú z diaľky celú scénu s bolesťou v srdci, či ako vyplašení učeníci, ktorí sa v ten deň kdesi skryli.

Slnko skrýva svoju tvár, tma sa rozlieha po celej zemi... nad veľkopiatkovou drámou sa trhá chrámová opona,  odhalená scéna nám predkladá pred oči protagonistov dnešného dňa i náhodných okoloidúcich, aktívnych zradcov, falošných svedkov, ľahko manipulovateľný zástup, vystrašených učeníkov, verné ženy, milujúcu matku. Každý z nás si na dnešné rozjímanie môže vylosovať ktorúkoľvek z postáv, každý z nás dnes môže byť zradcom i hrdinom ustrašeným i hrdinským, odvážnym aj zbabelým, spravodlivým i falošným, obráteným lotrom i zradným učeníkom s tridsiatimi striebornými, ktorý si uväzuje samovražednú slučku. Ale aj ten najhorší lotor spomedzi nás má dnes šancu začuť Ježišove slová “Ešte dnes budeš so mnou v raji“, aj ten najmladší z nás môže dnes do svojho domu prijať Ježišovu matku, „Hľa tvoj syn, hľa tvoja matka“!

Dnes sa s Kristom a v Kristovi môžeme stať opäť novým stvorením, veď aj na nás padajú kvapky jeho spasiteľnej krvi, ako na Adamovu lebku ktorú ikonografi maľujú pod Kristovým krížom, ako znak víťazstva nového Adama, Krista, nad smrťou, ktorú Adam privodil svojou neposlušnosťou. Aj dnes si znovu a znovu vyberieme, kým chceme byť.

TSKE

Foto: TSKE