Arcibiskup Cyril Vasiľ si v Spišskej Kapitule pripomenul sté výročie od biskupskej vysviacky Jána Vojtaššáka

Košice 15. februára (TSKE) V sobotu 13. februára si katolícka cirkev na Slovensku pripomenula 100. výročie vysviacky prvých troch slovenských rímskokatolíckych biskupov pre Banskobystrickú, Nitriansku a Spišskú diecézu. Po skončení Prvej svetovej vojny a zmene hraníc Uhorska bolo niekoľko biskupov maďarského pôvodu vypovedaných zo Slovenska. Biskupstvá zostali uprázdnené. Svätá Stolica, aj keď neboli ešte vyriešené hranice diecéz, to riešila tak, že menovala v decembri 1920 troch biskupov: pre Nitru Karola Kmeťka, pre Banskú Bystricu Mariana Blahu a pre Spišskú diecézu Jána Vojtaššáka. Ich biskupská vysviacka sa konala 13. februára 1921 v Nitre za účasti veľkého počtu veriacich zo Slovenska a dokonca došiel aj celý vlak veriacich z Moravy. Obrady biskupskej vysviacky prišiel do Nitry vykonať prvý pápežský nuncius v Československu arcibiskup Clemente Micara. Spolusvätiteľmi boli českí biskupi Mons. Antonín Podlaha a Mons. Karel Kašpar.

Toto významné jubileum 100 rokov od biskupskej vysviacky Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka si pripomenula aj Spišská diecéza. Slávnostnú svätú omšu v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule celebroval arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, apoštolský administrátor sede plena Košickej eparchie. Koncelebrovali Mons. Ján Kuboš, spišský diecézny administrátor a Mons. Andrej Imrich, emeritný biskup ako aj niekoľko kňazov Spišskej diecézy.

Hlavy novovysvätených biskupov spred sto rokov boli ozdobené mitrami, ktoré vyšívali ženy vo Vajnoroch a Cíferi. Tá, ktorú dostal biskup Vojtaššák bola vystavená počas sv. omše pri príležitosti storočnice jeho biskupskej vysviacky. Na prednej strane je vložený nápis Slovenským biskupom - národ slovenský a na zadnej strane je vyšitý text v cyrilike:  Hospodine, buď milosť Tvoja na nás nyní i vždycky! Odkazuje tak na cyrilometodské korene slovenského národa a už vtedy akoby predpovedala slová sv. Jána Pavla II., že Slovensko je krajinou, ktorá dýcha dvoma stranami pľúc – spája latinskú a byzantskú tradíciu.

Vladyka Cyril vo svojej homílii pripomenul, že udalosť biskupskej vysviacky bola jedným z výrazných znakov skutočnosti, že po viac ako tisícročí od rozpadu Veľkej Moravy ako nášho prvého štátneho celku a po deviatich storočiach našej národnej existencie v rámci Uhorského kráľovstva sa Slovensko stalo súčasťou nového štátneho útvaru a mohlo zažiť závan samostatnosti a národnej slobody. Vyzdvihol osobu biskupa Jána Vojtaššáka ako pastiera, ktorý vždy stál pri svojom ľude, zasvätiac svoj život službe pravdy a lásky ku vlasti a svojmu národu.

Utrpenie a obetu biskupa Jána Vojtaššáka tiež v spojitosti s dnešnou dobou opísal v závere svätej omše Mons. Ján Kuboš. Poukázal na slová Svätého Písma (Kto nás odlúči od Kristovej lásky? - Rim 8, 35), ktoré mal biskup Vojtaššák na stene svojej biskupskej kaplnky a ktoré sprevádzali celú jeho biskupskú službu.

Vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu bolo toto podujatie ohlásené na príslušnom regionálnom úrade verejného zdravotníctva a všetci účastníci disponovali negatívnym testom na ochorenie COVID-19 nie starším ako 12 hodín.

- - - - -

PLNÉ ZNENIE príhovoru vladyku Cyrila Vasiľa

Milý otec biskup Ján, drahí otcovia biskupi, oltárni spolubratia, bratia a sestry
tu v Spišskokapitulskej katedrále i vy, ktorí nás sledujete prostredníctvom médií

Stretávame sa v tejto starobylej katedrále 100 dní potom, ako sme sa tu v obmedzenom počte zišli na poslednej rozlúčke s biskupom Štefanom Sečkom. Odchod biskupa, zmena na biskupskom stolci sú vždy istými míľnikmi v živote miestnej cirkvi, v živote diecézy.

100 dní uplynulo tak, že sme si v ruchu meniacej sa každodennosti posledných mesiacov ani neuvedomili, ako ten čas rýchlo beží. Život kladie pred nás neustále nové výzvy, ktoré nám nedovoľujú ostať stáť.

To ale neznamená, že plynutie času zahladzuje všetky naše spomienky. Iste, v niečom možno obrusuje hrany, necháva vyniknúť len tým udalostiam a súvislostiam, ktoré sú hodné pamäti, ktoré zanechali stopu v živote.

100 dní v živote biskupstva je krátky čas, príliš krátky na definitívne historické hodnotenia. K tým už je potrebný istý odstup. Niečo iné to je, ak dni nahradíme rokmi.

100 rokov je už historické obdobie, umožňujúce vnímanie z nadhľadu, s väčšou dávkou objektivity, nezaujatosti, spravodlivosti. Takmer vždy. Ale ani to nie je celkom samozrejmé.

Pred sto rokmi sa uskutočnila v Nitre vysviacka troch slovenských rímskokatolíckych biskupov Karola Kmeťka, Mariána Blahu a Jána Vojtaššáka pre uvoľnené biskupské stolce v Nitre, Banskej Bystrici a na Spišskej Kapitule. Táto udalosť bola jedným z výrazných znakov skutočnosti, že po viac ako tisícročí od rozpadu Veľkej Moravy ako nášho prvého štátneho celku a po deviatich storočiach našej národnej existencie v rámci Uhorského kráľovstva sa Slovensko stalo súčasťou nového štátneho útvaru, ktorý tejto krajine a jej obyvateľom sľuboval samostatnosť a národnú slobodu. Sľuboval. Súčasne bol tento krok východiskom pre budúce vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie, na ktorú ale bolo treba čakať viac ako ďalšie polstoročie, presnejšie ďalších 56 rokov.

Pred sto rokmi teda Spišské biskupstvo dostalo nového biskupa. V ten deň, v ten radostný deň, ktorý mal byť znakom novej doby, znakom radosti z rozvoja cirkevného i národného života a samostatnosti možno ešte nikto nemohol tušiť do akej ťažkej doby prichádzajú noví slovenskí biskupi. Nemohol to hádam tušiť ani Ján Vojtaššák. Alebo mohol? Niečo istotne mohol cítiť, alebo akoby aj predvídať. Mal vtedy už za sebou takmer dvadsať rokov kňazskej služby, keďže za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901.

Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach Vyšná Zubrica, Kvačany, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie nad Priehradou, Brutovce, Tvrdošín, Veličná, Vyšné Repaše, neskôr sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára.

Počas svojho kňazského účinkovania, začiatkom 20. storočia, videl rast maďarizácie, najmä v radoch školskej mládeže, následkom Apponyiho zákonov. Bojoval preto za slovenské školy. Spolu s ďalšími kňazmi, milujúcimi svoj slovenský národ, sa začal angažovať na jeho duchovnej obnove, na raste sebavedomia i vedomia vlastnej náboženskej ale i národnej identity a dôstojnosti. Napriek výstrelom v Černovej, napriek národnostnému šikanovaniu aj z cirkevných kruhov, Ján Vojtaššák patril k tým kňazom, ktorí sa nezľakli zodpovednosti za dobro im zvereného ľudu. Takto chápané dobro sa neobmedzuje len na úzko definované plnenie náboženských úloh a povinností, ale musí byť spojené s celkovým pozdvihnutím človeka. Aj to mal Ján Vojtaššák pri svojej kňazskej činnosti jasne na zreteli už ako mladý kňaz. Preto v jeho dennom programe vidíme nielen plnenie úzko duchovenských povinností, ale aj celé spektrum ďalších činností, ako zakladanie potravinových spolkov, krúžkov čítania, spevokolov, nacvičovanie divadla, a boj s duchovnou biedou ohlupujúcou jednoduchý ľud, boj s alkoholizmom. Ťažko si dnes vieme predstaviť pocity, ktoré musel v sebe nosiť ako kňaz žijúci uprostred situácie, ktorá je ďaleko od idealizovanej predstavy našich ľudových zvykov. Vidíme ale, ako sa snažil pred alkoholom zachrániť aspoň najmladších, keď uvádza vo svojich spomienkach: „obrátil som ostrie oproti morovej rane - nešťastnej žranici, ktorá je tuná ver zakorenená. Natiahnul som strunu a požiadal som dietky, aby mi dali slovo, že aspoň do 16-ho roku nebudú pálenčieho nápoja požívať“.

S jednoduchým ľudom prežíval tragédiu prvej svetovej vojny, materiálnu a morálnu devastáciu, ktorá s ňou bola spojená a ktorá viedla k ďalším nepokojom, rúcaniu starých politických ale aj hodnotových systémov. Migrácia za chlebom, revolučné povojnové pnutia sľubujúce nový poriadok, boľševický pokus o obnovenie Uhorska a vyhlásenie Slovenskej Republiky Rád, presuny zahraničných vojsk, zmeny hraníc a ďalšie a ďalšie dramatické udalosti prvých dvadsiatich rokov jeho kňazskej služby boli len predzvesťou aj do ďalších búrlivých desaťročí a s nimi spojených udalostí.
Počas troch desaťročí jeho účinkovania na biskupskom stolci sa znovu a znovu menili hranice Slovenska, či už to bolo Mníchovskou dohodou i Viedenskou arbitrážou, v prospech Nemecka, Maďarska i Poľska, hranice sa menili so zánikom Československa, vznikom Slovenskej republiky ale i tzv. Malou vojnou na východe krajiny, potom znovu so zánikom Slovenskej Republiky a obnovením Československa i jeho prechodom so sovietskej sféry vplyvu, zmenou východnej hranice a nástupom komunizmu k moci. Znovu prechádzali našou krajinou bojujúce armády, prebiehali tu štátne prevraty, politické režimy sa ako kyvadlo vychyľovali v celej škále pravo-ľavých extrémov.

Čím všetkým prešlo Slovensko v časoch Vojtaššákovej biskupskej služby?

Španielska chrípka, tatíček Masaryk a idea československého národa, Pryč od Říma i modus vivendi, pád burzy a svetová ekonomická kríza, chudoba a vykorisťovanie, hladové vzbury a streľby do robotníkov, migrácia za chlebom do Ameriky, národnostné rozbroje, vlastenectvo a nacionalizmus, Pribinove oslavy, autonómia, konečne vlastný štát, Židovský kódex a rasové prenasledovanie Židov, tých nepokrstených, áno aj tých pokrstených, arizácia, povstanie, komunisti, Benešove dekréty, vysídľovanie Nemcov – áno aj tých spišských, triedny boj, kolektivizácia, konfiškácie, znárodňovanie, štátny pokus o schizmu Katolíckej cirkvi, otvorený protináboženský boj, likvidácia kláštorov a reholí, likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, stalinizmus, kult osobnosti, zatýkanie nositeľov národnoburžoáznej úchylky, revolúcia požierajúca vlastné deti, ... a tak by sme mohli pokračovať v zozname termínov a tém z našich nedávnych dejín - a každý z týchto termínov a každá z týchto tém je kapitolou sama osebe, ale súčasne zaradenou do pestrého kaleidoskopu udalostí na pozadí ktorých, ponorený do ktorých, vykonával biskup Ján Vojtaššák svoju biskupskú službu až do svojho zatknutia a odsúdenia komunistickým režimom na 25 ročný žalár, ku ktorému došlo pred 70 rokmi.

Takmer štyri desaťročia od jeho odsúdenia, ktoré zdieľal spolu s biskupom Buzalkom a dnes už blahoslaveným biskupom Gojdičom, oficiálny komunistický dookola opakovaný naratív vtlačil týmto biskupom, ako aj mnohým ďalším z radov ich súpútnikov a spolubratov v kňazskej či rehoľnej službe, či laikom zasväteným službe lásky ku vlasti a svojmu národu, biľag zločincov, zradcov, a vlastizradcov.

Po štyridsiatich rokoch Krajský súd v Košiciach v rehabilitačnom konaní konštatoval, že všetci traja biskupi podľa zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. „sú účastní rehabilitácie zo zákona“. Preto uznesením zo dňa 27. 9. 1990 rozhodol o zrušení rozsudku z roku 1951 a zároveň zastavil trestné stíhanie pre zločiny, uvedené v rozsudku. Tak sa po dlhých štyroch desaťročiach vrátila občianska česť biskupovi Vojtaššákovi. O tom, že svoju kňazskú a biskupskú nikdy nestratil, vydal svedectvo päť rokov po súdnej rehabilitácii Jána Vojtaššáka, spišského biskupa, pôvodne jeho niekdajší biskupský spolubrat z krakovskej diecézy a neskôr rímsky biskup, svätý Ján Pavol II, ktorý tu v neďalekej Levoči 3. júla 1995 povedal pri príležitosti návštevy našej mariánskej svätyne tieto pamätné slová:

„Tak sa evanjelium Návštevy vpísalo do mojej pamäti i do môjho srdca a dnes som prišiel vydať vám o ňom svedectvo práve tu v Levoči, lebo aj vy máte v pamäti tie časy útlaku. Starší z vás sa zaiste pamätajú na úctyhodnú postavu biskupa Jána Vojtaššáka a bratia gréckokatolíci na postavu biskupa Pavla Gojdiča. Obidvaja boli uväznení v žalári na základe pseudoprocesov. Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe cirkvi na Slovensku.“ 

My gréckokatolíci, sme sa už dočkali zavŕšenia týchto prorockých slov Jána Pavla II. týkajúcich sa osoby nášho biskupa. Spišská diecéza ešte len v tej miere, že proces blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka už začal, ale ešte nebol ukončený. Historici pokračujú vo svojej práci ale napriek tomu sa ešte aj dnes nájde dosť tých, ktorí majú jednostranne a apriórne negatívny pohľad na tohto biskupa, pričom neraz čerpajú svoje poznatky, či dojmy ani nie tak z historických faktov a štúdií, ako skôr z istého ideologicky podmieneného klišé a z už dávno vyvrátených obvinení. Nedávne otvorenie vatikánskych archívov, umožňujúce nestranný výskum dobových prameňov, by mohlo a malo byť ďalšou príležitosťou k hľadaniu doteraz chýbajúcich kamienkov do mozaiky našich vedomostí o dobe, o živote a životných postojoch biskupa Jána Vojtaššáka, aj keď informovanie o týchto výskumoch sa tiež niekedy neubráni schematickému klasifikovaniu, či interpretovaniu, ktoré môže viesť k uzáverom poznačeným predsudkami.

Už pri tomto rýchlom prehľade udalostí, ktoré charakterizovali a sprevádzali život biskupa Jána Vojtaššáka by si niekto opätovne mohol položiť otázku: odkiaľ sa berie vo svete toľko zla, prečo toto zlo preniká cez individuálne rozhodnutia až do vytvárania celých zločinných systémov? Túto otázku si kladie ľudstvo od svojho počiatku.

Prvé čítanie z knihy Genezis je teologickou odpoveďou na túto vždy aktuálnu dilemu ľudstva. Zlo je dôsledkom slobodnej voľby človeka od jeho samotného počiatku a to takým spôsobom, že dedičnou súčasťou nášho bytia sa stala istá predispozícia ku konaniu zla, ku skrývaniu sa pred Božou tvárou, zvaľovaniu viny na iných, vyhováraniu sa a zbavovaniu sa zodpovednosti : „naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“... „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ ... : „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ ...: „Čo si to urobila?“... : „Had ma naviedol a jedla som...
– toto všetko nazývame termínom dedičný hriech.

Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“ sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom, ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin. Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete. Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov.

Rousseaova tória ušľachtilého divocha žijúceho v lone prírody, v súlade s prírodou a nepoznačeného zlobou dokiaľ nezačne súkromné vlastníctvo a styk s civilizáciou, bol síce príťažlivý osvietenský filozofický konštrukt, ale realita ho nepotvrdila. Riešením nie je ani pokus o návrat k divošskej nevinnosti detí kvetov, z idealizovanej formy hippies hnutia spred polstoročia. Dôsledky dedičného hriechu sú strašné a zahŕňajú celé stvorenstvo.

Žijeme vo svete poznačenom porušením Božieho plánu, narušením harmónie stvorenstva. Fyzické zlo, bolesť, smrť, námaha a únava, príroda, ktorá môže byť krutá a nehostinná to je jeden aspekt takto narušenej harmónie stvorenstva.“... je prekliata zem pre teba: s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života; tŕnie a bodľač ti bude rodiť“... V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a do prachu sa vrátiš.“

Ten druhý prvok porušenej harmónie stretá každý z nás v sebe, keď si uvedomí, že k dobru sa musí vychovávať, viesť a motivovať, kým egoistické zlo sa vždy bude hlásiť naliehavo o slovo, dokonca narúšajúc neraz aj tie najkrajšie a najintímnejšie ľudské vzťahy: „budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude nad tebou vládnuť“.

Toto egoistické zlo neraz dokáže prekričať aj hlas svedomia, ten jemný boží šepot, ktorým sa prihovára nášmu duchu, povzbudzujúc nás k hľadania pravdy, lásky, krásy, dobra a spravodlivosti, teda k hľadaniu Božej tváre, slova a diela v našom živote i vo svete okolo nás.

Náš dedičný hriech je teda pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech a táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“.

Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.

Súčasťou tohto duchovného o boja je aj boj o pravdu o Bohu i o človeku. Tento boj prebieha uprostred ľudských duší, v ich mysliach a ich srdciach. Je to boj, ktorý vyžaduje aj svojich veliteľov, tých ktorí v ňom dávajú príklad svojim životom. K tomuto duchovnému boju vyzýva apoštol Pavol Timoteja v liste, z ktorého sme čítali: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.

Ohlasovanie Slova, slova pravdy, to je úloha každého pokrsteného, ale osobitným spôsobom je táto úloha zverená nástupcom apoštolov, biskupom. Túto úlohu sa snažil vo svojom živote plniť i biskup Ján Vojtaššák. Aj so všetkými rizikami, ktoré z toho plynú. Na vlastnom osude zakúsil pravdivosť Pavlových slov: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. 4 Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ Počas jeho života tento čas nastal nie raz, a bájky o dosiahnutí dokonalej spoločnosti, hoc aj za cenu odstránenia všetkých, ktorí pri tom prekážajú, sa striedali v rôznych farebných odtieňoch, od čierno-košeľovej, hnedo-košeľovej až po zástavovo-červenú. Keby žil dnes biskup Vojtaššák, tak by aj na súčasné pestrofarebné bájky o človeku reagoval asi rovnako ako vo svojej dobe – ohlasovaním Božej pravdy, konaním si svojej biskupskej povinnosti, láskou k zverenému ľudu, opäť podľa slova apoštola: Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.

V responzóriovom žalme sme spievali: Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, * a ako jedna nočná stráž. Áno v Božej optike je tisíc rokov ako jeden deň. Pre nás je ale už aj tých sto rokov, ktoré uplynuli od vysviacky troch slovenských biskupov v Nitre, z ktorých jeden bol určený pre túto katedrálu, ako deň včerajší, čo sa pominul. Avšak bez tohto včerajšieho dňa, by nemohol existovať ten dnešný, ten terajší, ten náš. Ten včerajší deň má svoje pokračovanie v dnešku. V dnešku tejto generácie. Generácie nášho národa, generácie, ktorá už 30 rokov žije v demokracii, mieri a slobode, ktorá síce hovorí, že by mohlo byť aj lepšie, ale nepozná hlad, ponižujúcu biedu, či sociálny boj a rozvrat vyplývajúci z extrémnej chudoby a sociálnej nespravodlivosti, generácie ktorá už 27 rokov žije znovu vo vlastnom štáte, v republike, ktorá si hľadá svoje miesto na mape Európy a v spleti neraz protichodných ideí, ktoré ju tvoria. Naša generácia žije v  republike, ktorá nevznikla v zlosti rozdelenia, či etnických čistiek a občianskej vojny, ako tomu neraz býva pri podobných procesoch, ktorá nikoho nevyháňa a neprenasleduje pre jeho rasu, náboženstvo či národnosť, v republike, ktorá sa v preambule svojej ústavy hlási k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu.


Milý otec biskup Ján, ďakujúc Ti za pozvanie sláviť v tento dnešný deň liturgiu v tejto katedrále pri spomienke na 100. výročie vysviacky biskupa Jána Vojtaššáka si uvedomujem, že aj ty, aj ja, patríme ku generácii, ktorá vyrástla už po smrti biskupa Vojtaššáka. Ty si sa narodil rok po jeho smrti, ja krátko pred ňou. Z historickej skúsenosti prenasledovania cirkvi, i prenasledovania osobného, ktoré charakterizovali posledných 20 rokov života biskupa Vojtaššáka, sme my dvaja, podobne ako aj ostatní dnešní slovenskí biskupi zachytili, len niečo v našej mladosti, v rokoch seminárskej formácie a prvých rokoch kňazstva. Bolo to dosť na to, aby sme pochopili obludnosť systému a našťastie málo na to, aby sme si naň zvykli. Spomínajúc tu dnes na našich predchodcov, na biskupa Jána Vojtaššáka, ale i na jeho spolusvätencov Kmeťka a Blahu, ktorí spolu s ním prijali biskupské svätenie pred sto rokmi, si uvedomujeme, že aj pred touto našou generáciou stoja úlohy, ktoré ešte nepoznáme, tak ako ich nepoznali vtedajší noví biskupi, ale ktoré môžeme tušiť, tak ako ich možno tušili vtedajší svätenci.

Aké sú to úlohy? Tie, ktoré prijali Vojtaššák, Kmeťko a Blaha pred 100 rokmi a prví apoštoli pred 2000 rokmi, úlohy o ktorých sme čítali v dnešnom evanjeliu: Nasýtiť zástupy. Sýtiť chlebom Božieho slova i Eucharistie duchovne hladujúci Boží ľud.

Aj my pred sebou vidíme tisícové zástupy, ktoré hľadajú, ktoré riskujú, že na tejto púti hľadania upadnú vysilení duchovným hladom.

Je vôbec možné podujať sa na túto úlohu? Je v ľudských silách plniť ju? Zaiste, že nie! Môžeme urobiť len to, čo Ježiš prikazuje. Poslúchnuť jeho slovo a začať deliť a rozdávať tých našich úbohých sedem pecňov chleba, tých niekoľko rybiek, ktoré máme. Nemusíme sa báť, nemyslime na to, že to bude málo, že tým nikoho nenasýtime. Prečo aj? Ak toto naše málo bude požehnané Ježišom, bude nielen stačiť, ale ešte aj zvýši. Videli sme to už neraz. Veď ešte doteraz zbierame odrobinky, ktoré zostali v plných košoch z podobných siedmich pecňov chleba, z pecňov pripálených v ohni vojen, biedy a prenasledovania, z chleba života ktorý tomuto ľudu rozdával biskup Vojtaššák., keď ho predkladal na požehnanie Pánovi a štedro delil zo svojej biskupskej katedry i zo svojej väzenskej cely i zo svojho vyhnanstva, v ktorom odovzdal Pánovi svoju dušu.

100 dní uplynulo odkedy sme pochovali biskupa Štefana a ty otec Ján si prevzal administrovanie tejto spišskej diecézy,
100 rokov odkedy bol pre ňu vysvätený biskup Ján Vojtaššák,
2000 rokov odkedy Pán poslal svojich učeníkov, aby lámali chlieb jeho slova a nasycovali zástupy.

Všetko toto je akoby sa to stalo len včera, veď
tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, * a ako jedna nočná stráž.
...
A tak nás nauč rátať naše dni, *aby sme našli múdrosť srdca.
Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? *Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi.

TSKE

Foto: TK KBS