Pán si povolal Annu Chauturovú, mamu vladyku Milana Chautura

Christos Voskrese!

V nádeji na  vzkriesenie oznamujeme všetkým, že dnes 13. apríla, vo Svetlý pondelok, odišla do večnosti zaopatrená sviatosťami pani Anna Chauturová, rod. Čornaničová  (1.1.1929 - 13.4.2020), mama vladyku Milana Chautura CSsR, košického eparchiálneho biskupa. 

Pohrebné  obrady budú vo Svetlú stredu, 15. apríla 2020,  o 10.00 h. v Katedrálnom chráme Narodenia presvatej Bohorodicky v Košiciach za účasti najbližšej rodiny. Následne bude telo zosnulej prevezené a uložené do hrobu v obci  Zemplínske Jastrabie. 

Z dôvodu rešpektovania  hygienických a protiepidemiologických opatrení vás prosíme, aby ste sa v  modlitbe za zosnulú pripojili vo svojich domovoch, farnostiach a  spoločenstvách. 

Večná jej pamiatka! - Christos voskrese!

KRÁTKA SPOMIENKA NA ŽIVOTNÉ ZÁSTAVKY NAŠEJ MAMY

Od začiatku bola tu s nami- tu v novej budove Košickej Eparchie, kde sme sa nasťahovali po jej dokončení - od 2006 roku. Bolo to už jej tretie životné sťahovanie, pred týmto dnešným, už štvrtým - a teráz však už do "trvalého bydliska" večnosti. Ako 12-ročné dievča stratila mamu, ktorá zanechala štyri deti a ona sa stala akoby mamou svojím trom bratom, zatiaľ, čo jej otec sa musel starať o obživu v tomto období II. svetovej vojny a tiež po nej, keď vojnový front zničil všetko v dedinách pod hlavným Karpatským oblúkom.  A keď sa už zdalo, že prichádza obdobie pokoja, prišli 50-té roky likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, takže aj do manželstva vstupovala s ťažkosťou nájsť gréckokatolíckeho kňaza, ktorý by ich mohol zosobášiť. Všetkých nás musela krstiť potajme, nakoľko naši kňazi boli vo "výrobe", alebo vo väzení a gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon, preto štát považoval všetky naše náboženské úkony za protištátnu činnosť. Bohoslužby sme "tajne" mohli mediálne sledovať len tak, ako teráz - no vtedy iba cez Vatikánsky rozhlas. Všetka náboženská výchova bola na matkách a obrady i modlitby v chráme boli bez kňazov, ba aj pohreby a panachýdy. Videl som, ako ju ťažilo, že svojím deťom nemôže umožniť sv. spoveď a sv. prijímanie, no hľadala rozličné riešenia až kým neprišiel r.1968, kedy sa mohli gr. kat.kňazi vrátiť do niektorých farnosti. Potom to bola nielen "politická jar" v našom štáte, ale aj jar gréckokatolíckej cirkvi. No už o desať rokov sa začalo hovoriť o našom sťahovaní kvôli Starinskému vodnému dielu, čo spôsobilo, že nový domček, do ktorého sa z povojnového "baráku" presťahovali a s otcom ho zbudovali so všetkou láskou pre svoje deti, zrazu zbúrali. A mamka musela sťahovať všetko a nanovo zariaďovať pre rodinku všetko potrebné na bývanie a živobytie. A keď nám v Zemplínskom Jastrabí zomrel otecko a následne brat, chcel som, aby mala ľahší život, než predtým. Po dobudovaní vtedy- exarchátnej budovy, prišla bývať ku mne, na biskupský úrad a tešila sa z možností každodennej liturgie a blízkosti svojich detí - rehoľnej sestry Alexie, mňa a občas prichádzajúceho brata Juraja. A takto sme strávili spoločné dni aj popri mnohých mojích cestách, tu pri katedrálnom sobore v Košiciach, až do tejto nedele Paschy. V Svetlom týždni - vo Veľkonočný pondelok, kedy sú cárské dvere vo východných chrámoch otvorené dokorán sa podľa svojej dávnej túžby vybrala na cestu k "otvoreným dverám" večnosti. Som vďačný všetkým, ktorí vstúpili do jej života s ochotou pomocť a podoprieť, zvlášť vtedy keď už nevládala a ona nám tu vďačnosť aj vždy pripomínala voči tým, ktorí vedia čím jej pomáhali. Dlho by bolo spomínať na všetko, ale dobré je uvedomiť si, že náš život na zemi je neustále sťahovanie sa, väčšie-či menšie, ale na zemi nemáme trvalé bydlisko, ako píše apoštol Pavol: "Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce..."/Hebr 13,14/. A o tom budúcom nám Ježiš povedal, že On nám ho pripraví: "Keď odídem a vám pripravim miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja"/Jn14,3/. V tejto viere a s vďačnosťou Bohu za to, že nám dal takúto dobrú matku ju dnes odprevádzame, aj keď v skromnejších počtoch, ale tiež v zhode s jej skromnými prianiami, ktoré viac chceli veľkosť modlitby, ako veľkosť davu. Ďakujem všetkým, čo ste mi v tisíckach prejavili úprimnú sústrasť a znovu prosím len o to najdôležitejšie - o modlitby za to, aby sme sa ráz všetci stretli s ňou tam u Vzkrieseného Krista a v objatí našej Nebeskej Matky...

vladyka Milan s bratom a sestrou i najbližšími príbuznými