Táto webová stránka je v testovacej prevádzke   Starú stránku môžte nájsť na tomto odkaze. Vaše nápady na vylepšenia či nájdené chyby môžte zaslať na web@grkatke.sk

Zomrel gréckokatolík, priekopník boja proti Parkinsonovej chorobe

Košice, 24. jún (TSKE) Vo veku 93 rokov odišiel 26. mája 2020 vo Viedni do večnosti prof. Oleh Hornykiewicz, priekopník boja proti Parkinsonovej chorobe.

Pán Oleh sa narodil 17. novembra 1926 v obci Sichiv vo vtedajšom Poľsku (dnes súčasť Ľvova), v rodine gréckokatolíckeho kňaza Teofila (1891-1969). Bol najmladší z troch synov. Pochádzal z rodiny, ktorej predkovia boli niekoľko generácii gréckokatolíckymi kňazmi. S láskou si i v starobe spomínal na detstvo na fare, obklopenej vysokými jedľami, ako aj na drevený, tristo rokov starý chrám Najsvätejšej Trojice. Po začiatku druhej svetovej vojny a potom, čo Sovietský zväz napadol vtedajšie Poľsko sa Ľvov a jeho okolie stali súčasťou Sovietského zväzu. Otec rodiny stratil okamžite prácu a pred „zmiznutím“ aké hrozilo predstaviteľom inteligencie, o duchovných nehovoriac, ich zachránil rakúsky pôvod matky. Vďaka tomu mohli odísť, pravda len s príručnou batožinou. Vo veku 13 rokov sa tak Oleh dostal do Viedne, pričom počas cesty ochorel aj s bratom na tuberkulózu. Predovšetkým sa musel naučiť nový jazyk, ale už po pol roku začal znova chodiť do školy.

Jeden brat zomrel počas vojny ako obeť vojnových operácii. Na medicínu sa Oleh prihlásil po vojne v roku 1945, ale až potom, čo odpracoval dva týždne prác pri upratovaní ruín zbombardovanej Viedne. Vážil vtedy len 48 kilogramov a spomína, že ich učiteľ nemčiny a latinčiny zomrel na konci vojny od hladu. Po skončení medicíny pracoval vo farmakologickom ústave, s výnimkou rokov 1956 až 1958, kedy pracoval na Oxforde. Už vtedy začal študovať účinky látky dopamín na laboratórnych morčatách. Práve nedostatok tejto látky vypozoroval u pacientov s Parkinsonom.

Jeho výskumy viedli k používaniu látky L-dopa, príbuznej dopmínu, ktorá dodnes zmierňuje príznaky Parkinsona. Hornykiewicz v interview roku 2007 spomínal ako ľudia plakali od radosti, keď sa po aplikovaní lieku mohli znova prejsť na vlastných nohách. Jeho výskumy tak pomohli miliónom ľudí po celom svete.

Jeho výskum viedol aj na univerzitu v kanadskom Toronte a súčasne aj vo Viedni, ktorej sa cítil zaviazaný. Bol čestným členom Náukového tovaryšstva Ševčenka, akademikom nemeckej, ako aj rakúskej akadémie vied.

Za svoj prínos medicíne sa mu dostalo viacerých vyznamenaní. Najznámejším z nich je Wolfová cena za medicínu (1979), ale je aj laureátom ceny Ludwiga Wittgensteina (1993) a Warren Alpert Foundation (2014). V roku 2000 sa ho vyše 250 vedov z celého sveta zastalo potom, čo nebol začlenený medzi laureátov Nobelovej ceny udelenej práve v súvislosti s liečením Parkinsona.

Jeho strýko Miron Hornykiewicz (1886-1959) bol v rokoch 1923-1958 farárom gréckokatolíckej farnosti sv. Barbary vo Viedni a istú dobu aj generálnym vikárom pre všetkých gréckokatolíkov v Rakúsku.

Z jeho autobiografie vyberáme jeho slová, ktoré napísal ku koncu svojho života: „Príjduc ku koncu môjho jednoduchého a nekomplikovaného životného príbehu mi ostáva jediné – vzdávať vďaku – lebo deň sa už chýli a tiene sa predlžujú…”

Večná mu pamiatka!

 TSKE informoval Daniel Černý