Tridsať rokov od smrti otca Alexandra Meňa

Košice, 8. september (TSKE) Možno sa niekto spýta, prečo si gréckokatolíci pripomínajú úmrtie tohto ruského pravoslávneho duchovného, ktorý sa navyše narodil do židovskej rodiny. Tí skôr narodení možno odpoveď nepotrebujú, pre tých mladších je dôležité priblížiť život a dielo tohto významného človeka a kňaza.

Pred niekoľkými rokmi som dostal veľmi špecifickú otázku od jednej veriacej kolegyne, ktorej manžel nebol veriaci, ale hľadajúci. O Biblii však nechcel ani počuť. Táto kolegyňa, ktorá sa za svojho muža modlila a hľadala spôsob, ako mu pomôcť, sa na mňa obrátila s otázkou, akú knihu mu (keďže jej muž rád čítal) odporučiť okrem Svätého Písma, aby sa jej manžel začal o Boha zaujímať viac. To je vcelku ťažká otázka. Mal som svoj tip, ale otázku som cez sociálne siete posunul do pléna medzi priateľov. Medzi odpoveďami ma zaujala jedna od istého priateľa, ktorý spomenul dielo otca Alexandra Meňa – Syn človeka....

Táto kniha je záverečnou časťou sedemdielneho spisu otca Alexandra s názvom Dejiny náboženstva. Práve tento posledný diel bol napísaný ako prvý a to v roku 1966 a následne vyšiel v katolíckom vydavateľstve Žizň s Bogom (Život s Bohom) v Bruseli. Vďaka tomu sa šíril medzi ruskými katolíkmi, ale aj gréckokatolíckou diasporou. Kniha opisuje Kristov život predovšetkým na základe evanjelií, komentárov k evanjeliám a ďalších prameňov. Toto dielo o Kristovi podnietilo pre mnohých k prečítaniu evanjelia, ktoré sa takto priblížilo k ľuďom 20. storočia.

Otec Alexander sa narodil 22. januára 1935 do židovskej rodiny. Keď mal šesť mesiacov, bol spolu s matkou pokrstený v katakombálnej pravoslávnej cirkvi. Keď mal šesť rokov, jeho otca zatklo NKVD (Narodnyj komissariat vnutrennich del/Ľudový komisariát vnútra). Kňazskú vysviacku prijal v roku 1960. Práve jeho pevná viera vychádzajúca z počiatočného prostredia podzemnej cirkvi v ktorej vyrastal, jeho obrovský intelekt v spojitosti s otvorenosťou voči kultúre a vede, z neho spravili vo farnostiach okolo Moskvy veľmi obľúbeného kazateľa. Otec Meň vedel osloviť inteligenciu prahnúcu po duchovnom stretnutí s Bohom. Vďaka tomu sa jeho farnosti stávali miestom katechizácie a duchovného vedenia veľkého počtu mladých členov ruskej inteligencie, ktorí objavovali Boha.

Vo svojich dielach bol veľmi otvorený ekumenizmu. Bol obľúbeným autorom pravoslávnych, katolíkov i mnohých protestantov. Kázne a príhovory ktoré prednášal odzrkadľovali jeho dôverný vzťah s Bohom vo vnútornej modlitbe, ako aj veľmi dobrú znalosť Svätého Písma a to vďaka svojim koreňom, ako aj Starého Zákona.

Ako hovorí pamätný kríž na mieste jeho zavraždenia, otec Alexander prijal mučenícky veniec v nedeľu 9. septembra 1990, v čase, kedy sa pomaly rúcalo sovietske impérium. Jeho vražda ostáva dodnes neobjasnená, jeho posolstvo o dobrotivom Bohu, ktorý chce spásu všetkých ľudí však ostáva stále platné, a jeho knihy pomáhajú na tejto ceste.

Akademik Sergej Averincev ho definoval ako „človeka, poslaného Bohom, aby sa stal misionárom divokých kmeňov sovietskej inteligencie.“ A on toto poslanie naozaj do bodky naplnil. Istá členka ruskej židovskej inteligencie sa na jeho adresu vyjadrila nasledovne: V druhej polovici dvadsiateho storočia boli v Rusku dve charizmatické osobnosti, ktoré boli porovnateľné, čo sa ich vplyvu týkalo, hoci aj v rozličných oblastiach: Alexander Solženicyn a Alexander Meň. Zatiaľ čo vplyv, ten literárny vplyv jedného utíchol a začal sa zdať pochybným, vplyv Alexandra Meňa na druhej strane sa stával silnejším a rozsiahlejším.“

Večná mu pamiatka!

Pre TSKE Daniel Černý

foto: internet