Prinášame vám pastiersky list vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa - košického eparchiálneho biskupa pri príležitosti Nového roku 2022. List prinášame v plnom znení. 

Milí bratia a sestry, milí duchovní otcovia, rehoľníci a rehoľníčky!

Začíname nový rok 2022 a v jeho prvý deň by som sa vám všetkým chcel prihovoriť – aspoň takto na diaľku, ale súčasne ako prejav mojej duchovnej blízkosti každému z vás.

Aj v tento prvý deň roka, tak ako po iné roky si kladieme v duchu, a možno aj nahlas, mnohé otázky. Čo nám tento rok asi prinesie? Na čo sa môžeme tešiť? Čo v nás vzbudzuje obavy? Aké sú naše plány a túžby? Čo by sme potrebovali k ich uskutočneniu? 

V dnešný deň, či v najbližších dňoch sa hľadaním odpovedí na tieto, či podobné otázky budú zaoberať mnohí, bude sa hovoriť o politike a ekonomike, bude sa ďalej veľa hovoriť o zdravotníctve, o pandémii, o zdražovaní, o inflácii, niekto bude hovoriť o investovaní, niekto o znížení rizík, väčšina z nás bude uvažovať o tom, ako v nasledujúcom roku vyžiť, či ako jednoducho prežiť. Nejde pritom o nič nové, všetko toto tu už bolo a aj ďalej bude. 

A vo všetkom tom si ale každý z bude klásť otázku: 

Čo z toho všetkého môžem, viem a chcem ovplyvniť?! A akým spôsobom?

Život celého ľudského spoločenstva i jeho častí je  akýmsi sumárom, či skôr spoločným menovateľom životov jeho jednotlivých členov. Náladu v spoločnosti, vytváranie životných princípov, preferencií a záujmov ovplyvňuje každý z nás  a to tým, aké hodnoty vyznáva, ako sa ich snaží uskutočňovať, čomu dáva prednosť v každodenných  rozhodnutiach, ktoré kritériá používa pri každodenných postojoch. Každý z nás teda svojou – hoc aj  malou časťou – prispieva ku stavu celej spoločnosti i celého cirkevného spoločenstva, k nálade ktorá v nich vládne, k rozhodnutiam, ktoré určujú ich smerovanie.

Náš pocit zodpovednosti za naše životy, ako životy jednotlivcov i ako členov cirkevného  i občianskeho spoločenstva nás teda vedie k hľadaniu, skúmaniu a správnemu nastaveniu hodnotových kritérií.

Veriaci človek, kresťan, katolík má istú výhodu v tom, že nemusí toto celoživotné hľadanie, znovu a znovu, každý deň, či každý rok, začínať definovaním, či budovaním základných rozhodovacích kritérií – tie sú mu už dávno dané a známe. 

Je to hlavné prikázanie lásky k Bohu a k človeku, 

je to príkaz milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. 

Je to príkaz nerobiť iným, čo nechceme, aby nám robili 

a robiť iným to, čo chceme, aby nám robili. 

Je to Desatoro. Sú to Blahoslavenstvá. 

Od prijatia a uskutočňovania týchto princípov bude závisieť vo veľkej miere kvalita nášho života, a teda aj schopnosť reagovať na situácie, ktoré nedokážeme priamo ovplyvniť.

Prvou rovinou uskutočňovania týchto všeobecných princípov je oblasť  medziľudských vzťahov, ktoré sú prvým miestom našej sebarealizácie. To, čo do nich investujeme sa zúročuje viac ako najlepšia banková investícia, veď dobré ľudské vzťahy nepodliehajú ani inflácii, ani premenlivým náladám trhu. 

Rozvíjanie medziľudských vzťahov – to je  investícia do najbezpečnejšej hodnoty, ktorá trvá viac, ako akékoľvek materiálne bohatstvo, pretože trvá naveky. Aj nám zaznievajú Kristove slová: “Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.  V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“. (Mt 6, 20-21)

Ktoré poklady stoja za to, aby sa k nim upälo naše srdce? 

Čo je našim skutočným pokladom?

Najcennejším pokladom kresťana je viera. Je to odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. 

Viera je nadprirodzený Boží dar, je to vedomý a slobodný ľudský úkon, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. Súčasne je to ale aj úkon celej Cirkvi, pretože viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu osobnú vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. Ako  hovorí sv. Cyprián „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku.“ (De unit. Eccl.). Preto veríme všetko, čo obsahuje napísané alebo ústne podané Božie slovo a čo Cirkev predkladá veriť ako Bohom zjavené. Viera je nevyhnutne potrebná na spásu. Tvrdí to sám Pán Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Viera je určitou predchuťou  toho poznania, ktoré nás urobí blaženými v budúcom živote. 

Využívajme každú príležitosť na prehĺbenie našej viery, na lepšie poznanie jej obsahu i na dôslednejšie uskutočňovanie jej požiadaviek a dôsledkov. (KKC 179-184)

Život viery nám prináša nádej. Táto nádej vyplýva z viery v Kristovo zmŕtvychvstanie a presahuje náš pozemský život. Sv. Pavol nám pripomína, že ak by sme mali nádej v Kristovi len v tomto živote, boli by sme najúbohejší zo všetkých ľudí. (porov. 1 Kor 15,19). Naša nádej, to je túžba po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,  pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. Nádej je vlastne túžba po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; nádej si osvojuje očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo. Kresťanská nádej ochraňuje pred malomyseľnosťou, je oporou vo chvíľach opustenosti, rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. 

Nadšenie a životný optimizmus vzbudené nádejou chránia pred egoizmom a vedú k radosti z kresťanskej lásky. (KKC 1817-1821)

Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14), je formou, teda stvárňujúcim princípom čností; spája ich a navzájom ich zoraďuje; je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky. Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1Jn 4,19). 

Keby som nemal lásky, hovorí sv. Pavol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1Kor 13,1-4). Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. 

Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie; je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom. (KKC 1827-1829)

 Pokúsme sa tieto  jednoduché a predsa tak hlboké katechizmové pravdy o tom, čo je viera, nádej a láska, čo je v našom živote najcennejšie, uskutočňovať na všetkých úrovniach nášho života.

Prvou úrovňou, či prvým okruhom je oblasť najbližších ľudských vzťahov, manželstva a rodiny. Celá Cirkev je  pozvaná v pokračovaní prehlbovania lepšieho poznania  hodnoty manželského a rodinného života, aj prostredníctvom scitlivovania v duchu postsynodálnej exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia. V júni vyvrcholí rok rodiny celosvetovým stretnutím rodín v Ríme, ale súčasne je celá Cirkev vyzvaná  k tomu, aby bežiaci Rok rodiny slávila konkrétnymi aktivitami na miestnej úrovni. Kristus nám ponúka pohľad na kresťanský ideál. Tento ideál nesmieme strácať zo zreteľa, ani pri pohľade na mnohé hrozby, zranenia ba i dramatické zlyhania, ktoré sprevádzajú život aj mnohých kresťanských rodín. Práve  túžba po jeho uskutočňovaní sa môže stať silnou motiváciou pri hľadaní uzdravenia a nápravy narušených rodinných vzťahov i pri kresťanskom znášaní  nezavinených, ale i zavinených, nenapraviteľných dôsledkov zla, ktoré akýmkoľvek spôsobom ranilo rodinný život, ako jednu z hlavných dimenzií uskutočňovania medziľudských vzťahov.

Duchovný život rodiny začína už pri budovaní partnerského vzťahu muža a ženy, pri ich rozhodovaní sa pre manželstvo, pre spôsob prijímania nového života, ako plodu výhradnej, vernej a nerozlučnej manželskej lásky, pri výchove detí a pri odovzdávaní a zdieľaní viery.

 Druhým okruhom, či druhou úrovňou je život miestnej cirkvi, ako spoločenstva veriacich zdieľajúcich spoločnú vieru, sviatosti i riadenie spoločenstva. Tento rok, opäť z iniciatívy pápeža Františka je celá Cirkev vyzvaná k procesu rozlišovania na tému: “Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia“. Pri tomto procese ide o  zaangažovanie sa čo najširšieho okruhu osôb v Cirkvi do spoločnej diskusie a úvahy nad tým, akú víziu  máme pre Cirkev do budúcnosti, ako dokážeme lepšie prežívať pocit spolupatričnosti a spoluzodpovednosti a ako  prispejeme každý svojim dielo  na napĺňaní poslania Cirkvi v tomto svete. Tento synodálny proces sa ešte len rozbieha, v nasledujúcich mesiacoch budeme vyzvaní k jeho čo najširšej aktualizácii v našich farnostiach a na úrovni jednotlivých biskupstiev sa ukončí 15. augusta, aby potom pokračoval na celonárodnej i nadnárodnej úrovni k jeho vyvrcholeniu na synode biskupov v Ríme, ktorá je naplánovaná na  jeseň roku 2023.

Staňme sa stále viac aktívnymi členmi našich farských spoločenstiev.

 Tretí okruh, či tretia úroveň, na ktorej každý z nás prežíva svoj život, je občianska spoločnosť, ktorej sme členmi. Aj v nej sme ako kresťania povolaní byť kvasom, soľou, alebo svetlom, teda elementami, ktoré pretvárajú prostredie v ktorom sa nachádzajú a dodávajú mu novú chuť, alebo robia viditeľným a rozoznateľným to, čím je toto prostredie naplnené . 

Ani kvas, ani soľ sa nemusia vyskytovať vo veľkých množstvách  a pri procese prípravy jedla sa v ňom transformujú a zdanlivo strácajú, tak, že nie sú už viditeľné ako odlíšiteľný prvok – ale práve preto splnili svoju úlohu premeny a ochutenia prostredia, do ktorého boli vložené. Nikto nehľadá v pokrme mikroskopom kvas, alebo soľ, a predsa každý vie odlíšiť aký veľký je rozdiel medzi pokrmom v ktorom sú alebo v ktorom nie sú. Svetlo je ťažko zadefinovať, je ťažké uchopiť ho a uzavrieť – osvecuje však všetky predmety a robí ich viditeľnými a rozoznateľnými, poskytuje možnosť orientácie. 

Naša spoločnosť potrebuje upokojenie, povzbudenie ku vzájomnej solidarite, potrebuje dôveru, že je možné  žiť lepšie, že sa oplatí presadzovať spravodlivosť, ale aj vzájomné porozumenie. Potrebujeme sebadôveru – teda dôveru v to, že ľudské úsilie o pravdu a spravodlivosť má zmysel a že nakoniec bude odmenené úspechom. Potrebujeme svetlo – Svetlo Kristovo, ktoré môže osvietiť celý náš spoločný dom a z ponurej jaskyne urobiť radostný, vysvietený palác. Buďme kvasom, soľou a svetlom našej spoločnosti.

Viera, nádej a láska. To sú čnosti, ktoré chceme osobitne rozvíjať v nastávajúcom roku.

Rodina, Cirkev a spoločnosť. To sú prostredia, v ktorých tieto čnosti máme rozvíjať.

A akým spôsobom? Takým ako nás k tomu  povzbudzuje Pán Ježiš slovami:

Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. 

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 5, 13-16)

S prianím Božej milosti pre všetkých Vás, drahí duchovní otcovia s rodinami, milí rehoľníci a rehoľníčky a všetci bratia a sestry  v Kristovi, želám všetkým, aby sme sa v Novom roku 2022 mohli ešte viac priblížiť k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi a aby sme boli radostnými svedkami jeho evanjelia v našich rodinách, farnostiach i v celej spoločnosti. K tomu Vám zo srdca žehnám.

+ Cyril Vasiľ SJ

arcibiskup – košický eparchiálny biskup