Košice, 20. január (TSKE) Pri príležitosti 100. výročia narodenia prof. Michala Lacka SJ (1920-1982) sa v dňoch 18. – 19. januára uskutočnila v Košiciach spomienková slávnosť na gréckokatolíckeho kňaza – jezuitu, slovenského národovca, vedca, archívneho výskumníka, historika, spisovateľa, ale predovšetkým veľmi obľúbeného a príjemného priateľa mnohých Slovákov roztrúsených po celom svete, ktorých neúnavne spájal svojim životom a dielom.

Páter Michal Lacko SJ je jednou z najväčších osobností slovenskej katolíckej cirkvi 20. storočia a hoci väčšinu života prežil za hranicami domoviny, neprestal sa o ňu zaujímať, ani o nej publikovať. Pri príležitosti jeho nedožitej storočnice spojili preto svoje sily Slovenský historický ústav v Ríme, Centrum Spirituality Východ-Západ Michala Lacka SJ v Košiciach, Gréckokatolícka eparchia Košice, Rímskokatolícka farnosť sv. Cyrila a Metoda v Krásnej, Mestská časť Košice – Krásna a Kaštieľ Krásna n.o. a podujali sa zorganizovať dvojdňové spomienkové podujatie a priblížiť tak osobu a dielo prof. Lacka aj dnešnému človeku.

Sobotná časť programu začala v kaplnke Centra Spirituality na Komenského ulici v Košiciach modlitbou Parastasu, ktorú viedol archimandrita Jaroslav Lajčiak, protosynkel Košickej eparchie. Po tomto duchovnom úvode sa prítomní presunuli do veľkej auly jezuitského domu, kde nasledovalo pre odbornú i laickú verejnosť akademické kolokvium o osobe a diele prof. Michala Lacka. V jeho úvode zazneli príhovory čestných hostí, vrátane Petra Krajňáka, štátneho tajomníka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Následne cirkevný historik Martin Mráz v krátkom životopisnom medailóne priblížil prítomným najvážnejšie udalosti života a diela pátra Michala Lacka.

Šimon Marinčák, riaditeľ Centra spirituality Východ-Západ Michala Lacka SJ, predstavil túto inštitúciu pomenovanú práve po prof. Michalovi Lackovi, ako logické pokračovanie jeho diela a odkazu na Slovensku. Spomenul i aktivity pátra Michala Fedora SJ, ktorý ešte za čias socializmu začal s prípravou knižničných zbierok dnešného Centra, zároveň aj jeho aktivity v súčasnosti.

Daniel Černý, riaditeľ Slovenského historického ústavu v Ríme, priblížil výsledky výskumu v archívoch slovenskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade, kde bolo identifikovaných celkovo 52 listov pátra Lacka. Tie poodhaľujú nielen dejinné udalosti slovenskej gréckokatolíckej emigrácie v Kanade, ale aj snahy pátra Lacka o vznik biskupstva pre slovenských gréckokatolíkov v USA, či Kanade, jeho snahy o získavanie kňazského dorastu, jeho zápas o slovenské gréckokatolícke sestričky pre USA, ale aj jeho neustály záujem o prenasledovanú cirkev na Slovensku.

Redemptorista Atanáz Daniel Mandzák, CSsR sa v ďalšej prednáške na tému Agent Štátnej bezpečnosti „MARÍNA“ a profesor Michal Lacko SJ, venoval pravoslávnemu biskupovi Metodovi Kančuhovi, ktorý bol agentom komunistickej Štátnej bezpečnosti a jeho hláseniam o stykoch s Lackom, ktoré trvali intenzívne od roku 1952 až do roku 1965. Na pozadí agentúrnych správ sa poslucháči dozvedeli aj o tom, čo zaujímalo komunistických predstavených vo veciach cirkevnej politiky, ale aj o Lackových snahách o znovu-zjednotenie veriacich, ktorí odpadli od gréckokatolíckej cirkvi v USA. 

„Široké slovenské srdce v cudzom svete” – Michal Lacko a gréckokatolícka emigrácia: minulosť, prítomnosť a budúcnosť bola téma poslednej akademickej prednášky, v ktorej cirkevný historik Martin Mráz predstavil Lackovu starostlivosť o slovenskú a osobitne gréckokatolícku emigráciu, ktorá mala svoj základ v cirkevnom práve a aktivitách všeobecnej cirkvi. V druhej časti zhodnotil súčasné údaje o emigrácii zo Slovenska, ako aj stav a pastoračné výzvy, ktorým čelia slovenské gréckokatolícke spoločenstvá vo svete. Tie okrem samostatného biskupstva v Kanade počítajú kňazov a farnosti v USA, rakúskej Viedni, britskom Londýne, nemeckom Mníchove i vo viacerých mestách v Čechách a na Morave (Praha, Brno a ďalšie), ako aj v doteraz nezorganizovaných slovenských gréckokatolíkoch v iných častiach sveta. V závere načrtol i možnosti organizovanej pastoračnej starostlivosti, z ktorých najaktuálnejšou sa javí možnosť menovania apoštolského vizitátora pre týchto veriacich.

Pred záverečnou diskusiou bol premietnutý krátky film – fragment z videozáznamu slávnostnej intronizácie biskupa Michala Rusnáka CSsR za prvého sídelného biskupa eparchie sv. Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Kanade v roku 1981. Prof. Michal Lacko SJ na tejto slávnosti prečítal pápežskú bulu po slovensky. A tak i napriek tomu, že archív Vatikánskeho rozhlasu nemá žiaden zvukový záznam s hlasom pátra Lacka, predsa ho mohli všetci prítomní vidieť i počuť.

Organizátorov kolokvia potešila účasť vyše sedemdesiatich hostí, medzi ktorými nechýbali ani príbuzní prof. Lacka, vrátane jeho brata. Zároveň prišli aj mnohí jeho pamätníci a hostia, ktorí na túto akciu docestovali nielen z Košíc, či Krásnej a okolia, ale aj z Bratislavy, Trenčína, či Brna.  

Po diskusii sa prítomní ešte stretli na pohostení, pri ktorom v neformálnej debate zazneli aj ďalšie spomienky na prof. Lacka. Následne sa mnohí z prítomných presunuli ku hrobu pátra Lacka na košickom cintoríne sv. Rozálie. Tu pri jeho hrobe viedol modlitbu panychídy Vladimír Varga, farár farnosti Košice – Nad Jazerom, ktorej súčasťou je aj Lackovo rodisko Krásna. Spevom modlitbu doprevádzala skupina zboru sv. Cyrila a Metoda z košického katedrálneho chrámu.  

Z vedeckého kolokvia sa pripravuje do tlače zborník príspevkov, rozšírený aj o ďalších autorov, ktorí majú záujem na šírení povedomia o tomto geniálnom kňazovi a vedcovi slovenského národa, ako aj spomienok na tohto slovenského génia.

Spomienkové dvojdnie na prof. Lacka bolo zakončené v jeho rodisku – v Krásnej nad Hornádom. V nedeľu 19. januára sa v miestnom chráme zišla jeho rodina, rodáci, ako aj pozvaní hostia. V úvode všetkých pozdravil a privítal Peter Tomko, starosta miestnej časti Košice-Krásna. Krátky medailón o Michalovi Lackovi predniesol Martin Mráz, tajomník a hovorca Košickej eparchie. Sústredil sa nielen na jeho všestranné aktivity, ale predovšetkým vyzdvihol túžbu Michala Lacka po rodnej slovenskej zemi, v ktorej mohli jeho telesné pozostatky spočinúť až 20 rokov po jeho smrti. Archijerejskú sv. liturgiu spolu s dvoma biskupmi slávilo aj 14 kňazov byzantského i latinského obradu. Prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ, ktorý je jedným z najväčších znalcov osoby a diela prof. Michala Lacka SJ, vo svojej homílii vychádzal z nedeľného evanjelia o uzdravení slepého pri Jerichu. Tak ako slepec vďaka Ježišovi rozpoznal cestu po ktorej má kráčať, aj Michal Lacko vďaka vernej kňazskej a kresťanskej službe Bohu, rozpoznával potreby Cirkvi, svojho národa i jednotlivcov a vedel na nich správne reagovať.

Za mesto Košice sa na slávnosti zúčastnil primátor Jaroslav Poláček spolu s viceprimátorkou Luciou Gurbaľovou. Košický samosprávny kraj zastupovoval jeho podpredseda Daniel Rusnák.

V závere liturgie bol prečítaný pozdravný list Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa-metropolitu a miestny farár Pavel Kaminský vyslovil poďakovanie všetkým zúčastneným. Archijerejskú svätú liturgiu svojim spevom doprevádzal katedrálny zbor sv. Cyrila a Metoda z Košíc, pod vedením jeho dirigentky Lucie Lovašovej. Viacerými hudobnými vstupmi prispel aj domáci folklórna skupina Krasňanka.

TSKE informovali Daniel Černý a Martin Mráz

Foto: Pavol Demjanič, Pavel Kaminský, Martin Mráz, SHUR

---

Homília arcibiskupa Jána Babjaka SJ prednesená pri nedožitej storočnici prof. Michala Lacka SJ 

Prinášame text homílie Mons. Jána Babjaka SJ, prešovského arcibiskupa a metropolitu, ktorou sa prihovoril v chráme sv. Cyrila a Metoda v Krásnej nad Hornádom v nedeľu 19. januára 2020 počas archijerejskej sv. liturgie pri príležitosti 100. výročia narodenia prof. Michala Lacka SJ.

Preosvietený vladyka Milan, milí spolubratia v kňazskej službe obidvoch katolíckych obradov v rôznych hierarchických stupňoch, vážený pán primátor, vážený pán starosta, milí príbuzní pátra Lacka, drahí bratia a sestry.

Všetci vieme, že život je najväčším Božím darom pre človeka, lebo iba keď žijeme môžeme prijímať ďalšie dary. Úžasným darom je viera, ktorá nás učí, ako máme svoj pozemský život prežívať, ako máme nakladať s týmto najväčším Božím darom, aby sme dosiahli večný cieľ – nebo.

Každý človek má istú motiváciu pre život. Jeden chce postaviť dom, druhý chce dobre zabezpečiť svoju rodinu, tretí chce úspešne podnikať, štvrtý iba voľajako prežiť, piaty chce byť slávnym, šiesty múdrym, siedmy bohatým a tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.

Áno, človek má čestne pracovať, zarábať si na svoj každodenný chlieb pre seba a pre svoju rodinu a má pritom využívať dary tela a duše, ktoré dostal. Ale nielen to. Veď všetci vieme, že pred nami nie je iba niekoľko desiatok rokov života na tejto zemi, pred nami je celá večnosť. Preto najmúdrejšie si počína človek, ktorý sa usiluje získať šťastnú večnosť. Áno, v živote nemôžeme všetko stihnúť, ale mali by sme stihnúť to podstatné: dobre sa pripraviť na večnosť. Vieme, že každý máme svoj počiatok pri počatí, ale už nemáme koniec, sme veční.

Všetci máme túžbu, aby sa nám splnili pozemské sny, ale predovšetkým máme žiť veľmi múdro, aby sa splnil Boží plán, ktorý má s každým z nás náš pôvodca Boh. On túži, aby sme boli šťastní a žili s Ním večne.

Dnešná nedeľa nám predkladá príbeh slepca pri Jerichu, ktorý volá veľmi hlasno: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ A Pán Ježiš sa ho opýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On mu odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“  

Slepec pri Jerichu bol poľutovania hodný. Či sa slepým narodil, alebo prišiel o telesný zrak neskôr, to nevieme. Ale vieme, že mal dobrý duchovný zrak, lebo mal silnú vieru, na základe ktorej mu Ježiš vrátil telesný zrak. 

Zázrak uzdravenia slepca je pre nás znamením, ktorým chce Kristus otvoriť aj náš vnútorný zrak, aby sa naša viera stávala čoraz hlbšou a aby sme v Ňom mohli spoznať nášho Spasiteľa. On osvetľuje všetky temnoty života človeka a vedie nás k tomu, aby sme žili, ako „synovia a ako dcéry svetla.“

Koľko ľudí dnes má dobrý zrak, ani len okuliare nenosia, ale duchovne sú slepí. Žijú iba pre tento svet a vôbec nevidia duchovné veci, lebo nemajú vieru. Aká škoda, že zahadzujú svoju večnosť, aká škoda, že sú duchovne slepí.

Drahí bratia a sestry! Biskupi a kňazi sú Ježišom Kristom povolaní k tejto úlohe – otvárať ľuďom duchovný zrak a sprostredkovávať im vieru v Ježiša Krista. Áno, majú ukazovať ľuďom pravý zmysel života. Majú im nielen slovom, ale celým svojím životom ukazovať a svedčiť, že ľudský život to nie je iba tých pár rokov života na tejto zemi, ale že ľudský život má svoje pokračovanie aj po smrti, lebo pred nami je nekonečná večnosť, ktorá môže byť šťastná s Bohom, alebo veľmi nešťastná bez neho.

Jedným z takých horlivých a čestných kňazov, ktorý sa do kňazskej a rehoľnej služby vložil celý a využíval všetky milosti a dary, ktorými ho Pán Boh obdaroval a otváral ľuďom duchovný zrak a sprostredkovával im vieru v Ježiša Krista bol jezuita, páter Michal Lacko, váš rodák z Krásnej nad Hornádom, ktorý sa tu narodil presne pred 100 rokmi.

V krátkosti zhrniem jeho životnú dráhu.

Po ukončení gymnázia v roku 1938 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Predstavení ho poslali do noviciátu do chorvátskeho Záhrebu, kde pokračoval aj v štúdiu filozofie. V Záhrebe spoznal svoju veľkú lásku, keď sa oboznámil s dedičstvom sv. solúnskych bratov Cyrilom a Metodom. Výskumu ich misie sa venoval praktický celý svoj ďalší život. Solúnski bratia sa stali jeho celoživotnou láskou. Napísal o nich veľmi úspešné a pekné dielo, životopisnú knihu Sv. Cyril a Metod, ktorá vyšla v mnohých vydaniach po slovensky, anglicky a taliansky. Možno už bola preložená aj do iných jazykov.

Po vojne ho predstavení poslali na štúdiá do Ríma. Študoval na pápežskej Gregorovej univerzite a na Filozofickej fakulte Štátnej rímskej univerzity La Sapienza. Vo vyšších štúdiách pokračoval na Pápežskom východnom inštitúte a na pápežskej Gregorovej univerzite.

Na kňaza bol vysvätený 6. mája 1948 na sviatok Nanebovstúpenia Pána, v Chráme sv. Antona Pustovníka, pri Pápežskom kolégiu Rusiku vo východnom obrade, ktorému zostal verný počas celého svojho kňazského života. Michal Lacko bol pokrstený v rímskokatolíckej cirkvi, ale On správne tvrdil, že je gréckokatolík, podľa deda.

V roku 1953 obhájil svoju doktorskú prácu na Filozofickej fakulte Štátnej rímskej univerzity La Sapienza s názvom: Pápeži a Veľká Morava v 9. storočí vo svetle dokumentov Rímskej kúrie. Napísal tiež knihu Užhorodská únia karpatských Ruténov s katolíckou Cirkvou.

Jezuita Michal Lacko bol mimoriadne horlivým a pracovitým kňazom, rehoľníkom, profesorom. Veľmi pozorne sledoval dianie v Cirkvi. Neúnavne, až do krajnosti sa s láskou venoval svojim študentom, pre ktorých žil, ktorým sa snažil odovzdávať nielen vedomosti, ale svojou láskou a príkladom sa im usiloval odovzdať predovšetkým živého Ježiša Krista. Keď natrafil na niečo východné, už o tom písal články do mnohých časopisoch po svete. Celkom sa rozdával nielen svojim študentom, ale aj slovenským emigrantom, ktorí sa na neho obracali najmä s prosbou o materiálnu a finančnú pomoc. Slovákov vyhľadával po celom svete, navštevoval ich, posilňoval vo viere, v láske k vlasti, slúžil pre nich sv. liturgie, písal o ich živote a udržiaval s nimi živé kontakty, aby nezabudli, že sú Slováci.

O Slovensku a o slovenských autoroch vo svete informoval vedecký svet vo veľkom vedeckom diele Slovak Studies, ktoré vyšlo v 19. ročníkov.

Počas mojich štúdií na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme (PIO), si na prof. Michala Lacka milo a s láskou spomínali všetci profesori, ktorí ho poznali. Raz mi istý rehoľný brat, ktorý na inštitúte mal na starosti poštu, povedal: „Páter Michal Lacko? Ó, ten dostaval viac pošty, než všetci profesori a pracovníci na PIO spolu. A tak isto to bolo aj s listami a balíkmi, ktoré odosielal. Jedol síce za dvoch, ale pracoval za štyroch. Takého aktívneho človeka som v živote nestretol.“

Páter M. Lacko bol veľmi komunikatívnym človekom a zvlášť známym aj vo Vatikáne. Mal čulé kontakty s pápežmi: Jánom XXIII., Pavlom VI., a najviac s Jánom Pavlom II. Páter Štefan Senčík sa o ňom vyjadril takto: „Michal Lacko je jediný z nás jezuitov, ktorý má kedykoľvek prístup ku Svätému Otcovi. Už vtedy požíval plnú dôveru Svätého Otca, ktorý si ho veľmi vážil.“

Bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Žil predovšetkým pre gréckokatolíkov na Slovensku, ktorých totalitný systém prenasledoval a ich cirkev zakázal. Písal o ich utrpení, o väznených biskupoch a kňazoch, ako aj o osirelých veriacich. Písal o nepraví, ktorého sa gréckokatolíkom od komunistov dostalo. Môžeme povedať, že ich duchovne viedol v tejto ťažkej situácii.

Je o ňom známe, že sám žil veľmi skromne, hoci cez jeho ruky prešlo veľa dolárov, ktorými podporoval mnohé kňazské rodiny i jednotlivcov na Slovensku. Nehanbil sa pre nich žobrať finančné prostriedky u svojich priateľov v Ríme, Amerike i v Kanade. Našiel som niekoľko dlhých zoznamov mien, i kňazských rodín, ktorým posielal peniaze.

Prof. Michal Lacko pracoval s plným nasadením celý svoj život až do poslednej chvíle. Ešte aj v nemocnici vyjednával s lekármi, aby počkali s operáciou aspoň týždeň, lebo jeho študenti obhajovali svoje práce a on chcel byť s nimi. Každému sa snažil vychádzať v ústrety. Svojou láskou všemožne pomáhal ľuďom, otváral im ich duchovný zrak a svojou srdečnosťou získaval nielen študentov, ale všetkých, ktorí ho spoznali.

Drahí bratia a sestry, obyvatelia Krásnej n/Hornádom! Váš rodák, jezuita, páter Michal Lacko, výnimočne využíval všetky dary tela i duše, ktoré od Pána Boha dostal. Pán si ho povolal už vo veku 62 rokoch do večnosti. Príklad jeho života nás všetkých povzbudzuje a zvlášť vás spolu rodákov, aby sme žili zodpovedne a využívali dary tela i duše a dosiahli večný cieľ, nebo.

Finále jeho života prišlo skoro a nečakane. Dňa 21. marca 1982 sa podrobil operácii, ale už sa jeho pozemský život nedal zachrániť. Zomrel, lebo sa celkom zodral z lásky k Bohu v službe blížnym. Jeho telesné pozostatky boli uložené v jezuitskej hrobke na Campo Verano, od ktorej som počas rímskych štúdií mal kľúč a často som ju s pútnikmi navštevoval.

A budem ešte veľmi osobný.

Nakoľko v jezuitskej hrobke v Ríme môžu byť jezuiti pochovaní nanajvýš 30 rokov a potom sa ich pozostatky zosypu do spoločného osaria v hrobke a uvoľnia miesto pre iného jezuitu, požiadal som vtedajšieho generálneho predstaveného jezuitov Petra Hansa Kolvenbacha, o exhumáciu a prevoz telesných pozostatkov pátra Michala Lacka z Ríma na Slovensko. Generál jezuitov mi takto odpovedal: „U jezuitov je taká prax, že kde jezuita zomrie, tam je pochovaný, podobne ako zrno, ktoré padne do zeme, tam zostáva. Ale ak je pre vás gréckokatolíkov a jezuitov na Slovensku prof. Michal Lacko, taký vzácny, súhlasím s prevezením jeho telesných pozostatkov na Slovensko.“

Veľmi som sa tejto odpovedi potešil a s finančnou pomocou jeho verných priateľov, najmä biskupa Pavla Máriu Hnilicu SJ a jeho brata Dr. Jána Hnilicu, ale aj ďalších, som 11. marca 2002 previezol telesné pozostatky pátra Michala Lacka do rodiska, kde sme sa s ním rozlúčili v chráme sv. Cyrila a Metoda pri sv. liturgii, a podobnú rozlúčku sme zopakovali aj v gréckokatolíckej katedrále v Košiciach. Potom sme jeho telesné pozostatky uložili na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach, do hrobu jeho spolubrata pátra Michala Fedora SJ.

Keďže prof. Michal Lacko je jedným z najvýznamnejších osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi v novodobých dejinách, bolo Centrum štúdia a výskumu Východ – Západ v Košiciach, na návrh provinciála Emila Vaniho SJ, za môjho pôsobenia premenované na Centrum spirituality Východ – Západ Michala Lacka. Najprv ako Inštitút Spoločnosti Ježišovej a v roku 2001 ako Vedecko-výskumné pracovisko Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Pamiatka Michala Lacka SJ na Slovensku, hlavne u gréckokatolíkov žije a je pre nás stále veľkou inšpiráciou.

Drahí bratia a sestry! Dovolím si povedať, že životný príklad prof. Michala Lacka aj dnes otvára ľuďom zrak a iste nielen gréckokatolíkom. Vážime si ho a pripomíname pri rôznych príležitostiach. Prosím Pána Boha, aby otváral dnešným kňazom a veriacim, nielen telesný, ale najmä duchovný zrak, aby nás privádzal bližšie ku Kristovi, aby sme boli všetci horliví vo viere a kňazi v službe blížnym. Všetci raz budeme zodpovední pred Bohom nielen za seba, ale aj za svojich blížnych, ktorým sme mali dávať dobrý príklad. A kňazi budeme zodpovední najmä za tých, ktorí nám boli zverení, ako sme ich viedli a inšpirovali k duchovnému životu a ku konaniu dobra.

Začal som tým, že najväčší dar pre človeka je ľudský život a viera, ktorá životu dáva pravý zmysel. Žime tak, aby sme pátra Michala Lacka nielen obdivovali na tejto zemi, ale aby sme sa s ním aj stretli vo večnosti, v Dome nášho nebeského Otca. Modlime sa, aby nám mocne pomáhal v našich krížoch a každodenných potrebách.                      

Kristus medzi nami!