Košice, 12. apríl (TSKE) Prinášame vám pastiersky list arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, apoštolského  administrátora Košickej eparchie, ktorý adresuje pri príležitosti  tohtoročných sviatkov Paschy všetkým veriacim. Video verziu je možné pozrieť na: https://youtu.be/f-RMw4jcseg               

 

Milí bratia kňazi, milí veriaci bratia a sestry v Kristovi.

Christos voskrese!

Tieto radostné slová sa od dnešného, nedeľného rána hlásajú v liturgii, zaznievajú v našom pozdrave, ktorý je súčasne aj vyznaním našej viery, ozývajú sa v našich srdciach.  

Tento pozdrav ako vyznanie viery sa odovzdáva cez stáročia, zneje ako ozvena tej radostnej zvesti, ktorá sa začala šíriť Jeruzalemom pred takmer dvetisíc rokmi.

Je to výkrik radosti, prekvapenia a súčasne odpoveď na pozdrav a prvé slová vzkrieseného Krista.

Keď sa pri prázdnom hrobe sa ako prvé objavili nábožné ženy, myronosičky: „Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. ¹⁰ Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa!“ Mt 28, 9-10

A „večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19)

Toto slovo, tento odkaz vzkrieseného Krista chce byť aj našim dnešným pozdravom.

„Pozdravujem vás ... Nebojte sa! ... Pokoj vám!“

 

V týchto dňoch sa naokolo nás, ale i v nás, šíri strach. 

Strach z neznámej novej choroby, strach z celospoločenských ekonomických dôsledkov obmedzujúcich opatrení, ktoré choroba vyvolala, strach z toho, aké následky to bude mať v našich životoch, v rodinách.

Medzi ľahkomyseľným zľahčovaním nebezpečenstva na jednej strane a panikou na druhej strane existuje množstvo odtieňov našich postojov a reakcií.

Je to aj namrzenosť z nevyhnutnej zmeny našich bežných každodenných zvyklostí. Potom sú tú obmedzenia v práci a s nimi rastúci strach o pravidelný príjem, či dokonca pracovné miesto. A v neposlednom rade je to  strach o zdravie, dokonca strach o život.

Dôvodov na nepohodlie, obavu i skutočný strach nie je málo.

Na druhej strane aj táto nepohodlná situácia nám dáva šancu spoznať, že sme schopní zrieknuť sa mnohých vecí pre spoločné dobro – a to nielen zo strachu, ale aj z úcty a solidarity.

S istým prekvapením sme si uvedomili, že sa v skutočnosti vieme  na nejaký čas aj uskromniť a obmedziť v mene vyššieho dobra.

S istou dávkou ľudskej hrdosti a zadosťučinenia zisťujeme, že nie sme vždy a všetci až takí egoistickí, a že práve krízové situácie nás môžu pohnúť k väčšej súdržnosti, solidarite, ochote pomôcť.

Hľadáme v sebe aj silu prekonať strach, každú formu strachu dokonca aj ten prirodzený ľudský strach zo smrti. Aj k nám dnes so zvýšenou aktuálnosťou znejú Ježišove slová:

“Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. (Mt 10, 28)

Aj od tohto strachu zo smrti nás Kristus chce oslobodiť svojou dobrovoľne prijatou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním. Boží Syn, ktorý sa sám nazýval tým, kým sa stal, teda  Synom človeka, prijal na seba všetko čo je ľudské: radosť i bolesť, pokušenie i nadšenie, odvahu i strach. „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, ¹⁵ a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. ¹⁶ Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. ¹⁷ Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. ¹⁸ A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.  (Hebr 2, 13-18) Kristus zostúpil do hrobu v bolesti, „zostúpil k zosnulým“, aby im oznámil nádej na ich vzkriesenie a vystúpil z hrobu v sláve, aby bol  odteraz a navždy našou pomocou.

Ten, na ktorom sa ešte vpred pár dňami napĺňali slová žalmistu: „Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu. majú ma za človeka, ktorému niet pomoci“ (Ž 88, 4-5), dnes zvíťazil, lebo svojou „smrťou smrť premohol!“

A preto v toto dnešné nedeľné ráno, svojim verným, ale predsa uplakaným, zarmúteným a prestrašeným ženám, môže právom povedať: „Nebojte sa!“ 

Rovnako, ako myronosičkám aj nám sa prihovára v našej neistote a obave,  vo chvíli keď sa cítime stratení a opustení.  Povzbudení a oslobodení od strachu, môžeme teda s dôverou aj my  hovoriť: ^„I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“. (Ž 23, 4) Tmavá dolina zlého má  nespočetne mnoho podôb a foriem ale my ňou prejdeme bezpečne, ak budeme načúvať Ježišovo povzbudenie: „Nebojte sa!“ 

V tme, ktorá sa akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek oblasti snaží zatemniť náš život uprime zrak na toho ktorý hovorí „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) V pochybnostiach o správnej ceste sa obráťme k tomu, kto o sebe povedal : „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)

Rozhádaným, zatrpknutým, sklamaným a znepokojeným apoštolom, uzamknutým vo svojom nepokojnom strachu hovorí. „Pokoj vám!“  

Strach a nepokoj sú vždy nástrojom Zlého. On je šíriteľ lži o Bohu i o človeku. (porov. Gn 3, 1-5) Vnáša do srdca človeka pochybnosti o Božej láske i o zmysle jeho príkazov. Naozaj je „luhár a otec lži“. (Jn 8,44)

Preto dnes zaznievaj takou silou Ježišov pozdrav: „Pokoj vám!“

A týmto pozdravom pokoja, ktorý každodenne opakujeme niekoľkokrát aj pri slávení liturgie, Kristus upokojuje aj naše rozbúrené mysle. Aj my sme dnes za zatvorenými dverami, znepokojení a zneistení, možno roztrpčení a plní sklamania a nepokoja.

Prvýkrát v dejinách našej Cirkvi slávime Kristovu Paschu za zatvorenými dverami našich chrámov.

Prvýkrát v novodobých dejinách našej Cirkvi aj vy drahí veriaci slávite Paschu za zatvorenými dverami vašich domovov, len v úzkom rodinnom kruhu. Žiaden zámok, žiadna pečať, žiadny kameň, žiadne zamknuté dvere nás ale nemôžu oddeliť od víťazného, vzkrieseného Krista.

Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“(Jn 20, 26)

Aj dnes prechádza cez zatvorené dvere našich chrámov a domovov. Aj dnes  chce prejsť dokonca aj cez zatvorené dvere našich ustráchaných a rozhádaných sŕdc s tým istým pozdravom pokoja.

Dnes potrebujeme všetci odvahu a pokoj. 

Odvahu v týchto dňoch i odvahu v budúcnosti pri prekonávaní predvídateľných i dnes ešte nepredvídateľných dôsledkov krízy, ktorá našu spoločnosť postretla v tomto čase.

Budeme potrebovať pokoj v srdci, v našich rodinách, v cirkvi i v spoločnosti. Nedovoľme, aby prípadné napätia, tie odôvodnené, či ľudsky pochopiteľné i tie vyvolané chvíľkovou krízou vniesli  do nášho života skutočný nepokoj. Veď sme učeníkmi Toho, ktorý svojim apoštolom krátko pred svojim umučením ako záverečný odkaz zanechal slová:

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“. (Jn 14, 27)

Tieto Ježišov slová počúval aj Apoštol Peter, ktorého správanie počas drámy Kristovho umučenia i po jeho vzkriesení nám pripomína chvíle našej nadšenej túžby a odvahy ale i naše zlyhania, naše kajúce obrátenie i zakúsenie odpustenia a nového poslania.

Tento prvý pápež, prešiel vo svojom vzťahu k Ježišovi celou škálou postojov a pocitov.

Najprv pri Ježišovom zázraku nadšene volal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8)

V nebezpečenstve zaváhal: „Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26, 74)

Ale už o chvíľu nato sa naň Pán Ježiš, keď ho odvádzali na smrť „obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ako mu povedal: „Skôr ako dnes kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal. (Lk 22, 61-62)

Tento Peter v dnešné ráno bežal k prázdnemu hrobu, ale keďže ešte nechápal Písmo, ... ešte stále plný nepokoja i strachu vrátil sa domov. (porov. Jn 9-10).

Až osobné stretnutie so vzkrieseným Kristom zavŕšil svojim pokorným vyznaním „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21, 17)

Tento prvý z Apoštolov a prvý pápež, nás dnes vzýva, aby sme spolu s ním stále uctievali sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej,“ ktorá je v nás.“ (1 Pt 3, 15)

Urobme tak teraz na vašich srdciach, v našich rodinách i pred celým svetom – nahlas, našim radostným paschálnym pozdravom.

Jediným dôvodom našej nádeje, našej odvahy i nášho pokoja je slávne  Kristovo zmŕtvychvstanie.

Christos voskrese! Voistinu voskrese!