Gréckokatolícka cirkev má vo svojich bohatých i keď niekedy aj turbulentných dejinách mnoho význačných osobností, skutočných géniov ducha… Jedným z tých, ktorými sa môže pochváliť naša sesterská cirkev, Mukačevská eparchia je aj o. Dr. Alexander Mikita. Pri jeho mene sa mnohým vybaví v mysli jeho najznámejšie dielo, a to Typikon. Nebol však len autorom typikonu, ale i kňazom, ktorý celý svoj život zasvätil Bohu a ľuďom. Preto si ho pripomíname pri príležitosti 110. výročia jeho smrti.

Narodil sa 14. novembra 1855 v Nižnej Rybnici, vtedy časť Mukačevskej eparchie, dnes súčasť protopresbyterátu Sobrance v Košickej eparchii. Vtedy sa do rodiny miestneho kňaza Jozefa (1827-1885) narodil chlapec, pri svätom krste nazvaný Alexander. Nadaný chlapec ukončil užhorodské gymnázum a cítiac v sebe Božie volanie, vstúpil do seminára, odkiaľ neskoršie prešiel do centrálneho seminára v Budapešti. Po skončení seminára pracoval v rokoch 1878-1870 v učiteľskej akadémii. V snahe byť čo najlepším robotníkom vo vinici Pánovej, pokračoval v teologických štúdiách vo Viedni. Na sviatok Povýšenia čestného a životodárneho kríža bol 27. septembra 1880 vysvätený za kňaza. V roku 1883 úspešne obhájil vo Viedni doktorát a po návrate domov sa stal kaplánom vo farnosti Premenenia Pána v Užhorode – Ceholni.

V tom istom roku bol menovaný za profesora a prefekta seminára. V roku 1885 po náhlej smrti svojho otca, pôsobil počas letných prázdnin ako správca v jeho bývalej farnosti (Nižná Rybnica).

V roku 1890 sa stal titulárnym dekanom a o rok neskoršie konzistoriálnym radcom. Od roku 1892 pôsobil ako riaditeľ sirotinca pre kňazské deti, takzvaného konviktu. Nasledujúceho roku 1897 bol menovaný za riaditeľa biskupskej kancelárie. 22. júna 1899 sa o. Mikita stal farárom katedrálneho chrámu v Užhorode. Aj tu sa zaujímal o biednych a siroty a navrhol fond na výstavbu sirotinca. Sirotinec sv. Alžbety pre 30 sirôt bol hotový hlavne vďaka jeho horlivosti a finančným obetám učiteľov (z ktorých každý oferoval po 42 vtedajších korún) už roku 1906. Pri otvorení sirotinca sa vraj o. Alexander od radosti rozplakal.

Z jeho pera vyšlo viacero učebníc, predovšetkým liturgie a dejín, ale aj niekoľko katechizmov, či učebnica patrológie. Od roku 1899 začal vydávať „cirkevný ústav”, ktorým sa snažil zjednotiť liturgické slávnia v biskupstve. Snaha o zachovanie čistoty a krásy nášho obradu bola dôvodom, že v roku 1890 otec Alexander vydal svoj cirkevný typikon. O tejto knihe sa ukrajinský liturgista o. Izidor Dolnický vyjadril: „Toto je najlepší typikón v celej Európe.“ Druhé vydanie vyšlo roku 1901. Táto kniha obsahuje pokyny na vykonávanie rôznych služieb. Mikitov typikon sa časom stal základnou liturgickou knihou pre cirkvi našej tradície, a to ako v Mukačeve, Prešove, tak aj v amerických eparchiách. 

Môžeme povedať, že Mikitov typikon je súčasne aj studnicou osobitosti byzantského obradu medzi dedičmi Užhorodskej únie, ako aj svedectvom liturgického života našej cirkvi spred 120 rokov. Nájdeme tu mnoho osobitostí platných pre náš obrad a naše územie. Napríklad i zmienku o tom, že na veľkej večierni sa kráľovské dvere neotvárajú na Sláva, ale až keď kňaz stojí pred nimi, a po okiadzaní ikon Krista a Bohorodičky, tesne predtým, ako ide vysloviť „Premúdrosť, stojme úctivo.“ Zaujímavou jezmienka, že na Obrezanie Pána (1. január) nie je litija, ak nepripadne na nedeľu. Obdobne nie je litija na sviatky Narodenia sv. Jána Krstiteľa (24. jún) a na Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (29. august), ak pravda tomuto sviatku nie je zasvätený miestny chrám. Už v tomto typikone sa spomína sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla, čo je zaujímavým prekvapením, aj keď mu nie je daná nejaká veľká hodnota a odporúča sa brať menlivé časti zo služby svätiteľom dvom a mnohým. O kulte Spolutrpiacej Bohorodičky (slávenej v piatok druhého týždňa po Päťdesiatnici), ako aj sviatku Eucharistie píše o. Mikita roku 1901, že tieto sviatky má cirkev haličsko-grécka, ale u nás nie sú sviatkom. Ak to zhrnieme, gréckokatolícka cirkev podkarpatskej tradície má svoje vlastné liturgické tradície, ktoré na tomto území boli celé stáročia.

V pamiatke na jeho život a dielo nech je pre nás vzorom jeho snaha o slávenie „jednými ústami a jedným srdcom“, rovnako ako aj jeho láska k najbiednejším.  

Život o. Mikitu skončil po krátkej chorobe, na otravu krvi, 28. mája 1910. Je pochovaný na cintoríne pri Užhorodskom zámku.

Večná mu pamiatka!

Podľa článku o. Augustína Soľanského na stránke mgce.uz.ua od preložil a spracoval Daniel Černý