Košice 21. august (TSKE)Už sa mi párkrát stalo, že keď som niekomu z kategórie „knihomoľov“ doniesol nejakú novú knihu, tak si ju najprv ovoňal. Ako kniha a papier v nej voňajú priam po dreve, zvlášť, ak sa nejedná o obyčajný papier. Väčšina z nás pozná kancelársky papier, niektorí z kníh aj takzvaný kriedový, ale samozrejme papierov je mnoho typov. Niekedy výber papiera pre knihu súvisí aj s tým, aký má kniha rozsah (napríklad papier pre bibliu), alebo s tým, ako často sa bude používať. Svoj príbeh majú aj papiere pre liturgické knihy.

A svoj príbeh majú aj samotné rímske vydania liturgických kníh, ktoré sú záväzné pre nás. Súčasné vydanie vzniklo zo snáh konca 19. storočia, kedy sa hľadala cesta medzi prílišnou latinizáciou, ktorá sa hlavne na Haliči v 19. storočí rozmohla a tými, ktorí inšpiráciu hľadali len v pravoslávnych vydaniach bez prihliadania na vývin liturgie na miestnych územiach. Hoci do Ľvovskej synody (1891) ani Prešov, ani Mukačevo nazasiahli, jej rozhodnutia v mnohom prijímali, hoci reálne pre ne neboli zäväzné. Predsa však blízke okolnosti v tejto vtedy metropolitnej cirkvi haličskej boli v mnohom inšpiráciou aj pre pomery v Prešove a Mukačeve.

Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia znamenali vytvorenie novej intereparchiánej komisie, ktorá pripravila pre vydania väčšinu bohoslužobných kníh. Hoci Prešov a Mukačevo boli na rozdiel od haličských gréckokatolíkov menej latinizovaní, predsa len 19. storočie a hlavne jeho záver s maďarizačnými tendenciami priniesol aj latinizáciu pod Karpaty. Členmi tejto medzinárodnej a medzieparchiálnej komisie boli za Mukačeva otec Titus Myškovský a za Prešov otec Štefan Ruď. Intereparchiálna komisia ukončila svoju prácu roku 1935. Následne pracovala rímska komisia na čele s A. Raesom SJ (1896-1983), ktorého štúdia o ruténskom liturgikone vyšla aj v slovenskom preklade. Výsledkom toho bolo vydanie liturgie sv. Jána Zlatoústeho v roku 1941 v edícii Ruthena, teda pre veriacich z Brestskej a Užhorodskej únie. Následne vyšli ďalšie knihy z tejto edície (evanjelium, apoštolár, časoslov...), ako aj knihy v edícii Volgata, pre zjednotených Rusov či Bulharov. Tieto liturgické knihy s knihou Poriadok bohoslužieb (slovensky 1998) ustálili štandardy pre slávenia v cirkevnoslovanskom jazyku medzi gréckokatolíkmi na celom svete a stali sa základom pre preklady do moderných živých jazykov jednotlivých cirkevných spoločenstiev. Tieto vydania boli tlačené v slávnom bazilánskom monastieri Grottaferrata, neďaleko Ríma, založenom v časoch pred Veľkou schizmou.

Poslednou liturgickou knihou z tejto vatikánskej série bol archijeretikon (1975), teda kniha pre slávenie liturgií s biskupom, ako aj rozličné vysviacky a svätenia. V tomto období po druhom vatikánskom koncile sa čoraz viac vydávali liturgické knihy v národných jazykoch, a tak už nič ďalšie nevyšlo a gréckokatolíci sú tak pri oktoichu, knihách mesiacoslova (miney), alebo triode (pôstnej a kvetnej) odkázaní v cirkevnej slovančine na pravoslávne vydania. Prakticky prvou v Ríme schválenou knihou po slovensky je Liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho z roku 1998. Odvtedy vyšli ďalšie knihy, ako napríklad evanjeliár, trebník, či apoštolár, ale stále nie sme na konci tejto cesty.

Práve pri nedávnej práci na významnom diele ešte významnejšieho slovenského gréckokatolíckeho jezuitu Michala Lacka SJ (1920-1982) som natrafil na informáciu, že práve papier pre rímske vydania cirkevnoslovanských liturgických kníh pre gréckokatolíkov objednala tlačiareň v Grottaferrate počas vojny na Slovensku. Boli to slávne Harmanecké papierne, ktorých špeciálny papier poslúžil na knihy, ktoré doslova obleteli celý gréckokatolícky svet (všetky vydania do roku približne 1955). Otec Lacko navyše opisuje tieto vydania ako knihy v staroslovenčine. Ako také ich zaraďuje do slovenskej bibliografie v zahraničí v období rokov 1945-1965. Kvalita slovenského papiera, ktorý bol určený pre knihy k oslave Boha je pre nás poctou a radosťou. Kiež by sme niekedy boli aj my ako tento papier a dokázali stmeľovať gréckokatolíkov rozptýlených po celom svete.

Pre TSKE Daniel Černý