Košice 8. november (TSKE) Včera som sa zúčastnil na pohrebe jednej z obetí koronavírusu. Jednej zo stoviek, ktoré máme na Slovensku a jednej z viac ako milióna po celom svete. Choroba a nebezpečenstvo smrti sú dnes svetovou témou, ktorá vyrovnala, ba niekedy dokonca zatlačila relatívne do úzadia aj iné spoločenské témy, ktoré zvyčajne ovládajú spravodajstvá. Obrázky zelených a červených okresov Slovenska sa v posledných dňoch striedali na obrazovkách s obrázkami červených a modrých štátov USA v prezidentských voľbách, pri ktorých počítanie hlasov konkurovalo diskusiám o presnom čísle vykonaných testov a percentách pozitívnych výsledkov. 

 Choroba a smrť sú témou aj dnešného evanjelia, ktoré sme práve čítali. Nie choroba a smrť, akosi vo všeobecnosti, ale konkrétne, dlhotrvajúca znemožňujúca choroba istej ženy, ktorá takto trpela 12 rokov, a náhla smrť jediného potomka, jedinej dcéry, ktorá má tiež práve 12 rokov.

Zdravotný, či dokonca existenciálny rozmer, choroby a smrti je rovnaký a zrozumiteľný, vždy a všade, teda tak v evanjeliovej scéne spred 2000 rokov, ako aj v situácii dneška. A predsa je tu istý rozdiel, ktorý nám dnes už možno nie je taký zrejmý, či do očí bijúci, ako mohol byť Ježišovým súčasníkom. Nášmu dnešnému vnímaniu už nie je taký samozrejmý aj spoločenský a duchovný rozmer opisovanej udalosti. Obe situácie choroby a smrti mali totiž v tomto prípade okrem svojej zdravotnej, medicínskej kvalifikácie aj  závažný, limitujúci spoločenský dôsledok.

Nevieme presne, akú chorobu mal na mysli evanjelista Lukáš, keď hovoril o krvotokom postihnutej žene, ale je isté, že vo vtedajšom židovskom ponímaní každý takýto druh choroby robil ženu rituálne nečistou a podľa tejto logiky, aj všetko, čoho sa dotkla sa  stávalo poškvrneným, nečistým.  Choroba ju teda oberala aj o možnosť normálnych spoločenských kontaktov. Preto vidíme, že sa pred Ježiša nepostaví priamo, prednesúc mu svoju prosbu, ale približuje sa k nemu len akousi okľukou, akoby kradmo. Žena z evanjelia „pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat“, s pocitom viny a prehrešku proti spoločenskému správaniu, proti tabu, ktoré ju držalo v izolácii.

Ďalšia postava z dnešnej evanjeliovej scény je muž, Jairus, predstavený  synagógy, teda politicky dôležitý a vážený človek. Tento padol Ježišovi k nohám. Opäť spoločensky neprijateľná situácia. Člen miestnej honorability  sa pokorne  skláňa do prachu pred potulným kazateľom, pretože za takého mali Ježiša vážení predstavení synagógy.

Jairova situácia je bezútešná.  Nemať syna, už to bolo v dobovej židovskej komunite spoločenským hendikepom, považovaným za znak Božej nevôle, chýbajúceho Božieho požehnania. Jairus má „len“ dcéru, len ju jednu. Ale stále ešte je nádej, že z nej bude mať potomstvo, že takto jeho rod pretrvá. Teraz je táto dcéra ťažko chorá, ba, kým on  kľačí pred Ježišom, ktosi z domácich mu oznamuje, že práve umrela.

Toto je  prehľad situácie. Skúsme tu pomyselne zastaviť historický film do momentky. Stlačme akoby „stop“- ku a prizrime sa detailnejšie. Na jednej strane scény je nevyliečiteľne chorá, „nečistá“ žena a na druhej vážený muž, ktorý ale stratil nádej na pokračovanie svojho rodu a v istom zmysle aj zmysel svojho života, zomierajúce, ba vlastne už mŕtve  dievča.

Choroba, ktorá postihnutého zdravotne i spoločensky znemožňuje a smrť blízkej osoby, predstavujúcej životnú nádej sa tu nachádzajú akoby v tieni. Tieto hlboko osobné bolestné životné situácie sú skryté uprostred nepokojného davu. A v centre scény sa nachádza Ježiš, najprv strkaný a tlačený zástupom a neskôr vysmievaný, keď tým, ktorí videli smrť dievčaťa, hovorí, že ono neumrelo, ale  iba spí.

Ako urobil Ježiš dva dnešné zázraky?  Nerobil žiadne šamanské ceremónie, ani medicínsky zákrok, ani resuscitáciu s umelým dýchaním a masážou srdca.  

To čo vidíme, je jednoduchý dotyk, spojený s vierou, v ktorom sa spája viditeľný a neviditeľný rozmer. Nesmelý dotyk plný viery stačil na to, aby Ježiš pocítil, že z neho vyšla uzdravujúca sila a žene pritom hovorí, že ju uzdravila jej viera. Dokonca on sám si ani nepripisuje zázrak, pripisuje ho viere ženy.

Jaira zasa - napriek zdanlivej nemožnosti - povzbudzuje „len ver!“ a potom jeho dcére prikáže, „dievča, vstaň!“ a vracia ju k životu.

Táto scéna z dnešného evanjelia však nie je len historickou momentkou, oslavnou ikonou jedného zo série Ježišových zázrakov, ale poskytuje aj ďalšie možné interpretácie. Ako hovorí sv. Pavol v liste Rimanom: „Kristus nehľadal záľubu v sebe, ale  ... všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rim 15, 3-4)

Akú aktualizovanú útechu a nádej môžeme nachádzať v dnešnom evanjeliu?

Cirkevní otcovia vo svojich exegézach a homíliách poskytujú množstvo metaforických, či alegorických komentárov. Pripodobňujú tak napríklad chorú a „nečistú“  ženu k obrazu pohanských národov, ktoré sa ku Kristovi približujú len z úzadia, ale už to, že sa dotknú čo aj len lemu jeho rúcha ich privádza k uzdraveniu a k novému životu. Tieto národy, tak  ako ona chorá žena, nemôžu byť zachránené ľudskou múdrosťou, (tak ako nebola vyliečená žena, hoci minula celý svoj majetok na lekárov), ale potrebujú stretnúť sa s Kristom.

Zaujímavá je aj interpretácia načasovania prvého uzdravenia so správou o smrti Jairovej dcéry. Vo chvíli, keď Kristus chváli vieru ženy symbolicky interpretovanej ako predstaviteľky pohanských národov, vo chvíli keď ju nazýva „dcérou“, prichádza zvesť o smrti dcéry predstaveného synagógy. Starý zákon a jeho synagóga zomierajú vo chvíli, keď sa Ježišovi, cestou viery, otvárajú kedysi pohanské národy.  

Táto situácia však nemá byť odmietnutím nádeje pre Izrael.

Veď aj ľud Starej zmluvy  je povolaný k tomu aby povstal Ježišovým dotykom. Mnohí odrádzajú predstaveného, aby už viac neunúval Ježiša a nepozýval ho do svojho domu, pretože jeho dcéra je už vraj mŕtva, ale Jairova viera privedie Ježiša do vnútra domu, dovolí sa mu dotknúť mŕtvej dcéry a tá ožije. A tak aj pre starozákonný Izrael, pre synagógu je teda otvorená cesta k novému životu. V takýto happy end dúfali Otcovia prvých storočí cirkvi.

Tieto exegézy, okrem konkrétneho výkladu historickej udalosti Ježišovho uzdravujúceho zásahu, okrem  úkonu privolania k životu mŕtveho dievčaťa, posúvajú  celú scénu do inej, duchovnej, či obraznej roviny a samozrejme odzrkadľujú osobitným spôsobom aktuálnu polemiku prvých storočí kresťanstva, medzi Cirkvou, ktorá sa zrodila z pohanov a tou časťou komunity, ktorá si kladie otázku o mieste židovského národa v Cirkvi, o možnosti oživenia jeho viery skrze prijatia Ježiša, ako toho, ktorý dotykom svojej ruky pozdvihne k životu  Izrael - dcéru synagógy.

Pohansko-židovská konfrontácia však už dnes nie je hlavnou hybnou silou diskusie ohľadom evanjeliového posolstva.

Aj dnes  však stojíme pred pozvaním, ako v tejto evanjeliovej scéne nachádzať aj inú, aktuálnejšiu symboliku, zodpovedajúcu situácii našich čias.

Začnime možno pohľadom na zástup. Ježiš  bol vždy obklopený zástupom, ktorý sa na neho neúctivo tlačil a strkal ho. Áno, aj v dnešnom svete, v tlačenici názorov a nápadov je aj Ježiš a jeho posolstvo postrkované, tlačené, nestojí  na akomsi slávnostnom piedestáli, ale iba s námahou si preráža cestu pomedzi zástup ideí a ich hlásateľov. Zástup, dav, je  nevyspytateľný, niekedy zvedavý, niekedy oslavný, ale ľahko sa stane výsmešným, či dokonca hrozivým. Ježiš to počas svojho života neraz zakúsil. Táto jeho skúsenosť platí aj dnes.

Ale aj v tomto hlučnom a chaotickom zástupe je niekto, kto počuje niečo o príchode a učení Ježiša, ktorého nazývajú dokonca Božím synom, a táto zvesť ho napĺňa zvedavosťou ale i skrytou nádejou. Aj dnes môžeme v hlučnom a chaotickom dave spozorovať jednotlivcov, ale i celé skupiny ľudí, ktorí sa vnútorne duchovne trápia, ktorí sa cítia spoločnosťou neprijatí, ktorí v sebe nesú trápenie, alebo vnútorný duchovný neporiadok, s ktorým sa nevedia vysporiadať. Skúsili už všetko možné, ale nič im neosoží.

A tak ako pred 2000 rokmi aj dnes sa v srdci takéhoto takzvaného „moderného pohana“ môže zrodiť úvaha. Čo keď je to práve tento Ježiš, ktorý by ma mohol uzdraviť z mojej skrytej choroby, voči ktorej boli bezmocní všetci lekári?! Už som vyskúšal robiť so sebou všetko a nič mi to neosožilo... čo keď tento Ježiš je naozaj ten, za koho ho označujú... Prečo sa neobrátiť na neho?! Iste, zaznejú aj pochybnosti... Ale veď ja do tohto spoločenstva nepatrím, pre všetkých tých učeníkov okolo Ježiša som „nečistý“. Ako sa k nemu dostanem? Ako sa pred neho postavím? Takéto myšlienky môžu blúdiť mysľou  dnešného “pohana“ sprostred hlučného davu, ktorý si uvedomuje svoju neustávajúcu chorobu, svoju duchovnú biedu a ktorý už skúsil, že  žiadna liečba nepomáha.

Preto sa ani neodváži predstúpiť pred Ježiša, neodváži sa priznať ku svojej chorobe, ktorá je jeho tajomstvom. Ale predsa... Chcel by sa ho aspoň dotknúť, aspoň ukradomky, aspoň zozadu a aspoň lemu, obruby, jeho rúcha. Verí, že ho tento dotyk môže uzdraviť.

Nie je vari možné cez tento obraz vnímať aj situáciu tých ľudí, ktorých, niekedy podľa našich  povrchných kritérií považujeme len za súčasť neúctivého a hlučného davu, dokonca za „nečistých“, pretože z nejakého dôvodu nespĺňajú našu predstavu o rituálnej čistote a preto by sa nemali dotýkať Ježiša? Sú to možno práve tzv. „pohania dnešnej doby“, ktorí by sa  ale tiež, aspoň akosi zozadu chceli priblížiť k Ježišovi a dotknúť sa okraja jeho plášťa, pretože aj ich v živote trápi niečo, s čím si nevedia dať rady, hoci sa obracali už na  mnohých, od ktorých očakávali pomoc a predsa im nič nepomohlo v ich duchovnej biede a vnútornom zúfalstve z neriešiteľnosti ich situácie.

Považujeme za samozrejmé konanie skutkov milosrdenstva, cirkevné inštitúcie sa vždy venovali charite, neštítili sa zaoberať sa s tými, ktorých spoločnosť odsunula na svoj okraj. Konanie skutkov telesného milosrdenstva je stálou a uznávanou, viditeľnou súčasťou života kresťanského spoločenstva. Áno je treba „hladných kŕmiť, smädných napájať, nahých odievať, pocestných sa ujať, chorých navštevovať, mŕtvych pochovávať“ ... atď.  Ale na toto všetko sme si už v rozvinutej spoločnosti postupne vytvorili aj čisto svetské inštitúcie. Cirkev už nie je jediná, ktorá sa môže venovať charite, uľahčovaniu života tým, ktorí sú odkázaní na pomoc. Aj keď  počujeme niekedy aj dnes hlasy, že cirkev nech sa len pekne venuje charite, ale nech sa nestará do iných vecí a hlavne nech nestrká nos do života ľuďom, ktorí si chcú žiť podľa vlastných predstáv.

Je tu však jedna oblasť, v ktorej je úloha kresťanov nezastupiteľná. Je to oblasť skutkov duchovného milosrdenstva. Pretože dnes je oveľa viac ľudí trpiacich, zmrzačených, hendikepovaných duchovne, než telesne. Ich stav nie je viditeľný na prvý pohľad, ale o to viac ním trpia. Nie je to stav, ktorý by bolo možné liečiť medicínskymi prostriedkami, ale je to stav životnej úzkosti, pocitu prázdnoty, frustrácie, bezútešnosti, zbytočnosti. Aj dnes však môže vyjsť z Ježiša sila, ktorá zmení ich život, zastaví ich  duchovnú chorobu, navráti im zdravie. Práve tu je úlohou spoločenstva Cirkvi, ale i každého  z nás jednotlivo, podať konkrétne  pomocnú ruku. Ako? Nuž aj tým prístupom, ktorý katechizmus  zaraďuje medzi skutky duchovného milosrdenstva:

Hriešnikov napomínať,

nevedomých vyučovať,

pochybujúcim dobre radiť,

zarmútených tešiť

– to je dnes, viac ako  inokedy, priestor, do ktorého je potrebné s láskou vstúpiť.

Samozrejme, že vstup do tejto oblasti je namáhavejší, je riskantný aj tým, že môže vyvolať alergické reakcie u tých, ktorí si nechcú pripustiť, že aj oni potrebujú dotyk duchovného uzdravenia, že sa potrebujú dotknúť aspoň lemu Ježišovho plášťa, aby s neho mohli prijať uzdravujúcu silu.

Hriešnik si najprv musí uvedomiť a pripustiť svoju hriešnosť, nevedomý svoju nevedomosť, pochybujúci svoje pochybnosti a zarmútený, svoj smútok.

Kým tieto svoje stavy neuznajú, alebo ich budú riešiť iba neužitočnými zdanlivými liekmi, môžu na ne premrhať aj celý svoj majetok i celý svoj čas a potenciál a pritom bez výsledku.

Ježiš od svojej Cirkvi, teda od všetkých nás, dnes očakáva, že sa otvoríme a obrátime ku všetkým týmto duchovne trpiacim, a to v prvom rade tým, že im bude ohlasovať pravdu, hoci aj bolestnú o zdroji ich stavu, o hriechu, o duchovnej nevedomosti o zármutku vyplývajúcom z takmer nevyhnutného pocitu nezmyselnosti života, ktorý je odtrhnutý od svojho prameňa a zmyslu, teda od Boha.

Ježiš sa k uzdravenej žene obracia oslovením. „Dcéra...“ Koľko ľudí, žijúcich v obmedzujúcej chorobe a nečistote hriechu potrebuje Ježišov dotyk, aby sa mohli postaviť pred Ježiša a počuť jeho láskavé slová: „Dcéra, synu, choď v pokoji, uzdravila ťa tvoja viera.“

Ale rovnako potrebuje Ježišovo slovo „Neboj sa, len ver“ aj tá časť nášho cirkevného spoločenstva, ktorá s plačom predstupuje pred Ježiša a prosí za svoju budúcnosť, za svoje dcéry a synov, ktorí duchovne chorľavejú a zomierajú, pretože strácajú kontakt s tými, ktorí ich zrodili – v živote aj vo viere. Koľkí si kladú otázky o budúcnosti Cirkvi uprostred smrtiacich rán pohoršenia, slabostí, škandálov, neúspechov, neschopnosti komunikovať s týmto svetom, uprostred rastúcej duchovnej apatie. Aj do tejto hrozby smrti, aj vtedy, keď už niektorí hovoria, že je zbytočné obťažovať učiteľa, pretože budúcnosť Cirkvi je už mŕtva, (a možno to hovoria s takmer neskrývanou radosťou) aj vtedy, keď už na jej dvore už všetci len kvília a nariekajú ako nad mŕtvym, Ježiš hovorí jednoducho „Neboj sa len ver“. A potom sa  opäť jednoducho dotýka tej o ktorej všetci hovoria, že už zomrela  a o ktorej ale on povedal, že nezomrela, len spí, a slovami „vstaň!“ ju vracia k životu.

Pozornosť celého sveta je dnes sústredená na tému choroby a nebezpečenstva smrti. Celé ľudstvo dúfa v nájdenie lieku, či protilátky.  Celé ľudstvo vynakladá obrovské množstvo energie a obetuje mnoho, len aby zvíťazilo nad chorobou a odstránilo hrozbu smrti.

Dnešný deň, v ktorom sme aj my čítali o situácii choroby a o smrti, nám odkrýva aj obraz možnosti víťazstva nad nimi. Toto víťazstvo vychádza z Ježišovho uzdravujúceho dotyku spojeného s vierou. Dnes je pre nás príležitosťou, aby sme si pripomenuli, že okrem  medicínskeho boja proti chorobám a smrti, musíme odhaliť aj zdroje duchovnej choroby a smrti a voči ním vytiahnuť do boja s rovnakou, ba ešte väčšou energiou. Inak sa budeme len v bludnom kruhu pohybovať v hlučnom a strkajúcom sa dave, skrývajúcom v sebe frustráciu a bolesť z duchovnej prázdnoty, v chaotickom dave pohybujúcom sa nezvratne na ceste na cintorín ľudskej nádeje. Takáto predstava a perspektíva by boli horšie ako akékoľvek epidémie.

Kristus však ponúka liek, svoj uzdravujúci a kriesiaci dotyk.  Aj dnes. Aj tu. Aj počas tohto jeho sprítomnenia sa v jeho Slove a v jeho Tele a Krvi v Eucharistii, ktorú slávime podľa jeho príkazu, na jeho pamiatku, na znak nášho spoločenstva s ním.

Dotknime sa dnes aspoň lemu jeho rúcha.

foto: Byzantinos