Košice 24. apríl (TSKE) Dňa 24. apríla 2021 si pripomíname 375. výročie podpísania Užhorodskej únie a obnovenie cirkevnej jednoty našej cirkvi so Svätou stolicou. Pripomeňme si túto udalosť textom slovenského gréckokatolíckeho jezuitu a profesora Michala Lacka SJ (1920-1982), jedného z najväčších odborníkov na túto problematiku:

V Užhorode, na území patriacom Drughetovcom, odohrala sa jedna z najväčších udalostí v našich dejinách, uzavretie Užhorodskej únie. Úniou nazývame cirkevno-právny úkon, ktorým sa nejaké spoločenstvo rozkolných veriacich, vracia do jednoty s katolíckou cirkvou. Najznámejšia je v dejinách cirkevná únia vo Florencii, uzavretá roku 1439, keď sa zjednotila celá byzantská cirkev a aj iné východné cirkvi s katolíckou cirkvou. Avšak účinnosť tejto únie trvala iba veľmi krátko. Vo východnej Európe najznámejšie sú: Brestlitovská z roku 1595-96 a rumunská z rokov 1698-1700. Medzi tieto posledné zapadá práve aj naša Užhorodská únia. Tu si chceme ponajprv povedať, ako k nej došlo.

Vieme že v podkarpatskom kraji sa myšlienka zjednotenia šírila už od prvých desaťročí XVII. storočia. V biskupovi Vasiľovi Tarasovičovi mala veľkého priekopníka, ktorý však nemohol túto myšlienku uskutočniť pre neprajné dejinné okolnosti. Keď sa mierom v Linzo roku 1645 skončilo povstanie Juraja I. Rákoczyho, myšlienky zjednotenia na území patriacom Drughetovcom sa ujali dvaja vasiliánski mnísi: otec Parthen Petrovič a otec Gabriel Kosovický. Sídlili v Užhorode, v jednom dome, čo im dala do úžitku rodina Drughetovcoc. Odtiaľ sa vydávali na apoštolské cesty po župe Užanskej, Zemplínskej a Šarišskej. V styku s duchovenstvom mohli zistiť, že početní kňazi sú za zjednotenie, a preto usudzovali, že už nadišiel čas, kedy treba túto myšlienku uskutočniť aj verejne.

A vskutku sa to stalo dňa 24. apríla roku 1646 v Užhorode, kde sa zjednotili 63 kňazi, a preto túto úniu nazývame Užhorodskou. Udalosti sa odohrali takto: Dňa 17. decembra 1645 zomrel v Užhorode gróf Ján Drughet. Bratom jeho manželky Anny, rodenej Jakušič bol vtedajší jágerský biskup Juraj Jakušič. Dozvediac sa o smrti Jána Drugheta, prišiel do Užhorodu, a tu ostal aj po pohrebe svojho švagra, aby bol nápomocný svojej sestre Anne Drughetovej. Počas svojho pobytu zaiste stretol dvoch mnáchov vasiliánov, ktorí mu vysvetlili celú situáciu zjednocovacieho hnutia. Ich mienka bola taká, že hnutie je už dosť silné, že teda už možno s ním vyjsť na verejnosť. Biskup Jakušič s nimi súhlasil, a preto v jeho mene boli napísané a rozposlané listy kňazom v stolici Užanskej, Zemplínskej a možno aj Šarišskej. V listoch sa pozývali všetci tí kňazi, čo sú za zjednotenie, aby sa na určený deň dostavili na poradu do Užhorodu. Prišli šesťdesiati traja kňazi. Tu im prehovorili ešte raz spomenutí vasiliánski mnísi, otcovia Petrovič a Kosovický, ako aj sám biskup Jakušič, vysvetliac im v čom pozostáva únia: doterajší rozkolníci, čiže pravoslávni, majú priznať za hlavu všeobecnej cirkvi rímskeho pápeža a niektoré články viery, kým ostávajú im nenarušené ich tradície, obyčaje, a hlavne obrad.

Zo samej slávnosti zjednotenia nezachoval sa nám žiaden dokument. No roku 1652 šiesti arcidekani v mene ostatného, vtedy už zjednoteného duchovenstva, napísali spoločný list do Ríma pápežovi Inocentovi X., v ktorom podali tiež krátky opis činu zjednotenia, odkiaľ ho preberáme.

63 kňazi, čo boli ochotní sa zjednotiť s katolíckou cirkvou, boli pozvaní do Užhorodu na deň 24. apríla 1646. Zišli sa v zámockom rímskokatolíckom kostole, patriacom rodine Drughet. Tu sa slúžila ponajprv svätá liturgia v byzantskom obrade, na ktorej predsedal sám biskup Juraj Jakušič. Viacerí kňazi sa vyspovedali a prijali sväté prijímanie. Po svätej liturgii všetci nahlas čítali vyznanie katolíckej viery podľa formuly predpísanej pre podobné prípady. Tu verejne uznali pápeža Inocenta X. a jeho nástupcov za hlavu cirkvi, a prijali veriť všetko to, čo cirkev katolícka veriť predkladá.

Na konci však dodali tri podmienky, a to po prvé: aby im bolo zaručené právo zachovať si svoj obrad; po druhé: aby im bolo zaručené právo voliť si biskupa, ktorého potom predložia na schválenie Svätej stolici do Ríma; po tretie: aby boli zrovnoprávnení s rímskokatolíckym duchovenstvom pred štátom, to jest aby im boli dané tie isté práva a výsady ako rímskokatolíckemu duchovenstvu.

Biskup Juraj Jakušič prijal vyznanie viery a dal prísľub, a to v mene arcibiskupa Juraja Lippaya, že tie tri podmienky budú dodržané. Kým pri iných úniách sa v prvom rade vyjednávalo so Svätou stolicou v Ríme, pri našej Užhorodskej únii Svätá stolica nebola ani o veci informovaná. Všetko sa vykonalo doma, a to právomocou ostrihomského arcibiskupa Lippayho, ktorý bol tiež legátom Svätej stolice v Uhorsku. On o Užhorodskej únii podal do Ríma prvú správu iba roku 1650. Medzitým roku 1648 únia bola potvrdená na krajinskom cirkevnom sneme v Trnave. Najväčšiu ťažkosť robila tretia podmienka, totiž zrovnoprávnenie duchovenstva. Arcibiskup Lippay vyzval zemepánov, aby zjednotené duchovenstvo oslobodili od poddanstva, a zachádzali s ním ako s rímskokatolíckymi kňazmi.

Keď vezmeme do úvahy, že mukačevské biskupstvo v tom čase malo asi 600 kňazov, zjednotenie šesťdesiatich troch z nich samo o sebe nie je veľkým činom. No ten čin bol ako horčičné zrno. Roku 1650 ich bolo už 100, roku 1655 už 400 a roku 1661 zjednotených kňazov bolo 500. Úmerne vzrástol aj počet zjednotených veriacich. O niekoľko desaťročí Užhorodská únia sa ujala v celom podkarpatskom kraji. O tri storočia neskoršie (r. 1946) počet gréckokatolíkov, čo pochádzajú z tej únie bol asi 1 350 000, čo znamená, že Užhorodská únia je jednou z najvýznamnejších únii v dejinách katolíckej cirkvi, a vonkoncom najvýznamnejšou udalosťou v cirkevných dejinách celého podkarpatského kraja.

Zo strany pravoslávnych tak v minulosti, ako aj v našej dobe často sa píše, že Užhorodská únia boa duchovnestvu násilím nanútená. Z toho čo sme povedali jasne vysvitá neoprávnenosť takejto výčitky. Už sám fakt, že sa na uzavretie únie do Užhorodu dostavili iba 63 kňazi, svedčí o tom, že ostatní boli slobodní do Užhorodu neprísť. Tí čo prišli, prišli slobodne. Druhou výčitkou je to, že kňazi sa jednotili z hmotných dôvodov, aby dostali výsady rímskokatolíckeho duchovenstva. My tie hmotné dôvody tiež považujeme za vážne, ale nie jediné. Okrem nich boli tam aj náboženské dôvody, ako napr. záchrana pred kalvínskym protestantizmom, lepšia výchova duchovenstva, a hlavne jednota cirkvi.    

Správu o Užhorodskej únii čerpáme z jedného dokumentu z roku 1652. Je to list šiestich arcidekanov pápežovi Inocentovi X. do Ríma, v ktorom prosili o potvrdenie prvého zjednoteného biskupa.

Keďže je to jeden z najvážnejších dokumentov celej našej histórie, pokladám za užitočné uverejniť tu dokument v celom jeho znení. Originál sa dodnes nenašiel. Najstarší známy odpis v latinskom preklade nachádza sa v Bratislave v archíve kapituly sv. Martina.

Z milosti Božej vyvolený Svätý Otče a vselenský (všeobecný, ekumenický, pozn. Red.) Pariarcha!

My kňazi gréckeho obradu, obyvatelia slávneho a apoštolskéo kráľovstva uhorského, bývajúci v stoliciach označených pri našich podpisoch, dobre vieme, že tajomstvá treba držať v tajnosti, ale diela Božie treba vyjaviť, a na slnečné svetlo pred všetky národy vyniesť. V nich sa totiž prejavuje nevýslovná dobrota a láskavé milosrdenstvo Božie k ľuďom. Podľa tejto zásady oznamujeme Vašej Svätosti, a pred celým svetom vyhlasujeme a s najväčšími chválami vynášame- čo takého? – milosť Boha a Spasiteľa nášho tak štedre nám udelenú, ktorá nás uspôsobila, že sme sa zriekli a zo svojich sŕdc vyhnali nerozumný grécky rozkol, a že sme sa navrátili a znovu zasnúbili s nepoškvrnenou pannou, nevestou Syna Božieho, to jest so Svätou Rímskou Cirkvou, ktorú sme doteraz bez príčiny nenávideli. 

Samotné však naše zjednotenie stalo sa roku spásy 1646, dňa 24. apríla, keď bol cisárom rímskym Ferdinand III., v zámockom rímskokatolíckom kostole v Užhorode, na panstve najjasnejšieho grófa Juraja Humenského, a to takto: 

Mukačevský biskup Vasiľ Tarasovič, teraz už nebohý, hľadajúc vyrovnanie so schizmatikmi a heretikmi, nakoniec odpadol od katolíckej cirkvi. Keď to videl ctihodný v Kristu otec pán Juraj Jakušič, biskup jágerský, už v Pán usnulý, po porade s veľadôstojnými otcami vasiliánmi o. Petrom Parthenom, ktorý je dnes našim biskupom, a o. Gabrielom Kosovickým, listovne nás veľmi láskavo povolal do Užhorodu. Tu vyššie spomenutí otcovia veľmi priliehavo nám hovorili o posvätnej únii, a keďže Duch Svätý nás nadchnul, biskup veľmi ľahko dosiahol, čo zamýšľal. Nakoniec určil deň zasvätený sv. Jurajovi na slávnostné vyznanie viery. 

V ten deň zhromaždili sme sa 63 kňazi na čele so spomenutým biskupom v predrečenom kostole Tu sa slúžila nekrvavá žertva podľa nášho byzantsko-slovanského obradu. Niektorí kňazi pristúpili ku sviatosti pokánia. Potom sme nahlas predniesli vyznanie viery podľa predpísaného formulára, a síce: My veríme vo všeobecnosti a jednotlivostiach všetko, čo nám prikazuje veriť naša Matka Cirkev Rímska; Svätého Otca Inocenta X. uznávame za hlavného pastiera celej Cirkvi a nášho, a chceme my a naši nástupcovia byť od neho závislí, avšak za týchto podmienok: 

• Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi. 
• Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici. 
• Aby nám boli priznané výsady katolíckeho duchovenstva. 

Prítomný biskup tieto podmienky prijal. Tak isto ich schválil roku 1648 najjasnejší pán Benedikt Kisdi, biskup jágerský so svojim generálnym vikárom, v prítomnosti veľadôstojného otca Tomáša Jaszberényi zo Spoločnosti Ježišovej. Najviac sa však zaujal našej záležitosti a ju potvrdil najjasnejší a najdôstojnejší prímas Uhorska a pán Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský, ku ktorému sme dva razy vyslali spomenutých dvoch otcov vasiliánov so zvláštnym posolstvom, ako aj najdôstojnejší pán Matej Tarnóczy, biskup vacovský, ktorým sme zaviazaní neprestajnou vďačnosťou.  

Prednesúc toto Vašej Svätosti, jednodušne a ponížene prosíme Vaše otcovské požehnanie , záujem o našu záležitosť, a potvrdenie nami zvoleného biskupa Petra Parthena. 

Dané v Užhorode, dňa 15. januára 1652. 

Vašej Svätosti najponíženejší služobníci, duchovní gréckeho obradu

Alexej Ladomerský, archidiakon makovický

Štefan Andrejov, archidiakon spišský

Gregor Hostovický, archidiakon humenský

Štefan..., archidiakon stredňanský (Seredne)

Daniel Ivanovič, archidiakon užanský

Alexej Filipovič, archidiakon stropkovský

Tu treba dodať zopár poznámok. Po prvé: Niektoré odpisy tohto dokumentu udávajú ako rok Užhorodskej únie 1649. Vnútorným rozborom ale možno dokázať, že je to nemožné, lebo biskup Juraj Jakušič, ktorý bol prítomný, zomrel 21. novembra 1647. Ešte z iných prameňov môžeme dokázať, že Užhorodská únia bola skutočne uzavretá 24. apríla 1646. Po druhé: V dokumente sa hovorí, že to bolo na sviatok sv. Juraja. Hoci sa tento sviatok všeobecne slávi 23. apríla, v Uhorsku sa slávil 24. apríla, lebo na 23. apríla pripadá sviatok sv. Vojtecha, patróna krajiny.

Po tretie: Ako z podpisov na koni dokumentu vidno Užhorodská únia bola prvotne prijatá v stoliciach Už, Zemplín, Šariš a Spiš. Okrem archidiakonátu Seredne, všetky ostatné sa nachádzajú na východnom Slovensku. Iba od roku 1660 začína sa šíriť únia aj v stoliciach: Bereg, Ugoča, a ešte neskoršie v stolici Marmaroš. V tejto poslednej sa udržali aj naďalej pravoslávni biskupi až do r. 1733. Okolo r. 1759 na celom území mukačevského biskupstva už nebolo žiadnych pravoslávnych. Všetci veriaci byzantsko-slovanského obradu boli gréckokatolíkmi.

Po štvrté: Či sa uskutočnili podmienky únie: Prvou podmienkou bolo zachovanie byzantsko-slovanského obradu. V tom nikto nerobil žiadne ťažkosti. Ak ho časom naštrbila latinizácia, to učinili gréckokatolíci sami. Druhá podmienka sa týkala voľby biskupa. Prvého biskupa si duchovenstvo zvolilo a pápež ho potvrdil. Nakoľko však tu vchádzali práva uhorského kráľa, po jeho smrti vznikli ťažkosti o ktorých si povieme nabudúce. Tretia podmienka narazila na odpor zo strany zemepánov. No tu zasiahol cisár Leopold I, ktorý svojou listinou z 23. augusta 1692 zaručil gréckokatolíckemu duchovenstvu žiadané práva a výsady.          

Poďakujme i dnes Bohu za tento dar únie, za našu vieru i všetkých tých, ktorí nás v nej predišli a prosme za nich i za budúce generácie gréckokatolíkov po celom svete, aby skutočne napĺňali Kristove slová: Aby všetci jedno boli!

Christos Voskrese!

Pre TSKE pripravil Daniel Černý

Foto: Wikipedia, Ukraine travel guide.