Košice 26. apríl (TSKE) Sobota 24. apríla 2021 bola radostným dňom všetkých gréckokatolíkov pochádzajúcich z Užhorodskej únie. V tento deň sme si my všetci, či na Slovensku, v Maďarsku, Srbsku či Chorvátsku, v Čechách, Rumunsku, USA i Kanade, či kdekoľvek inde roztrúsení po svete, pripomenuli 375 rokov od obnovenia jednoty našej cirkvi s Rímom a Katolíckou cirkvou. Tento deň bol súčasne podľa juliánskeho kalendára sviatkom vzkriesenia spravodlivého Lazára.

Sláveniu sviatočnej liturgie v užhorodskej katedrále predsedal vladyka Nil Jurij Luščak OFM, apoštolský administrátor. Homíliu ohlásil biskup Mykola Petro Lučok OP, pomocný biskup rímskokatolíckej diecézy Mukačevo. Liturgiu svojim spevom okrášlil nielen katedrálny chór, ale aj samotný fakt, že okrem cirkevnej slovančiny na nej zneli aj jazyk anglický, slovenský, ukrajinský, maďarský či rumunský, jazyky veriacich dedičov Užhorodskej únie. Prvým kňazom bol protosynkel a rektor seminára archimandrita Pavlo Petro Bereš. Pri liturgii sa nielen ďakovalo za všetky dobrodenia, ako aj za vyslobodenie z mnohých príkorí tejto tak ťažko skúšanej cirkvi, ale sa i prosilo za oslávenie (blahorečenie) vladykov Alexandra Chiru, či Petra Orosa, ako aj za odpustenie hriechov a aby láska zavládla medzi duchovenstvom i veriacimi celej eparchie.

Druhá malá jekténia pred malým vchodom bola po slovensky, kedy prosby prednášal protodiakon Mykolaj Bagirov a vozhlas po slovensky zaspieval synkel (biskupský vikár) pre veriacich o. Sergij Sloboďaňuk. Okrem synkelov či dekanov bol medzi prítomnými aj igumen studitskej lavry z Univa, o. Jonáš Jozef Maxim, ako aj studitský otec Pantelejmon Peter Gerbery, obaja rodáci zo Slovenska. Medzi rodákmi zo Slovenska bol aj o. Makarij Marián Medviď, ktorý zaspieval po prijímaní ďakovnú jekténiu po rumunsky. Na biskupskom tróne bol celý čas obraz vladyku Milana Šášika, ktorý akoby bol takto duchom prítomný vo svojej milovanej eparchii a so svojim duchovenstvom a veriacimi.   

Krása zboru, ktorý striedal harmonizované prostopínije a zborové skladby známych autorov, sa prejavila predovšetkým pri nádhernom hymne „Jelicy vo Christa...“, kedy sa až zatriasli všetky ozdoby na baldachýne nad prestolom.  

Vo svojej homílii otec biskup Lučok všetkým prítomným, či fyzicky, či cez prenos, či duchovne pripomenul, že v dnešný deň nemožné sa stáva možným. Tak aj v Lazarovom prípade, ale aj v tom, že čo bolo rozdelené sa Svätým Duchom znova spojilo. To sa udialo aj pred 375 rokmi. Boh Otec duchom vzkrieseného Krista spojil veriacich v Užhorodskej únii s Katolíckou cirkvou. Užhorodská únia je tak veľký Boží dar. Ako povedal: „Prijmite moje blahoželanie aj blahoželanie mukačevského diecézneho biskupa Antala Majneka. Táto jednota dnes je jednotou s pápežom Františkom, jednotou s Katolíckou cirkvou, jednotou Zakarpatska. Ak si niekto volí Krista, volí si jednotu. Hľadať to, čo nás spája. Odpúšťať prehrešenie – takto nasledujeme Krista. Pravdivá jednota sa buduje ak je Ježiš v strede. Ježiš má zaujímať hlavné miesto. Takto sa dosiahne trvalá jednota. Lebo len Kristus má moc robiť nemožné možným a rozorvané spájať. Takto Kristus dáva pravdivú jednotu. Lebo je aj falošná jednota. Keď sa niekto spája proti niekomu. Ak chce niekto vykonať svoje plány. Aj veľrada sa spojila, aby po vzkriesení Lazára zahubila Krista. No takéto spojenie je len dočasné a neprináša plody radosti, ktoré prináša jednota Krista.“

„Môže existovať aj cirkevná jednota, ale nie kvôli vôli Božej, ale pre svoju vlastnú vôľu. A taká nevedie do radosti, do radosti jednoty života v Kristovi. Tam niet Kristovej lásky. Pravá jednota je možná len keď v nej Kristus zaujíma centrálne miesto. Koľkí sa už pokúšali budovať jednotu bez Boha. Ani myšlienka krajiny, ani národa nie je tou silou, ktorá by dala pravú radosť. Preto sa vždy pýtajme, na čom chceme stavať jednotu. V encyklike sv. pápeža Jána Pavla II. Ut unum sint  je jasne povedané, že metódou k dosiahnutiu jednoty je dialóg pravdy, podporený a oživený dialógom lásky. V láske je treba hľadať pravdu. Prepáčte mi, ale my niekedy znásilňujeme svojou pravdou. No hľadajme pravdu, ktorá nás zjednocuje. Na to musí byť medzi nami živý Kristus. Kde je Kristus v tvojej argumentácii? Ľahko sa totiž môže stať, že v argumentácii stratíme Krista. Teraz oslavujeme túto jednotu. Prežívajme ju. Kristus vydal svoj život za jednotu s Otcom. Za jednotu sa neberie život, ale vydáva sa. Za jednotu, nie za ideu. Za jednotu s Kristom, vo Svätom Duchu. Teraz je náš čas. Máme misiu ostať v jednote a vydať svedectvo o jednote. Vrah duší totiž nespí.“

„Pastieri dostali pastierske palice, aby strážili stádo pred vlkmi. Je to dar Svätého Ducha, ako bdieť a ostať na stráži. Vy nám pomáhajte, aby sme boli otvorení Svätému Duchu a načúvali, čo nám hovorí do našej situácie. K tomu potrebujeme jediné - návrat do našej osobnej jednoty s Kristom. Čoraz viac a čoraz štedrejšie. Nebojme sa námah, bojme sa o stratu jednoty. Nech to svetlo jednoty svieti skrze vás. V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“

Po zaambónnej modlitbe, ktorú predniesol o. Pavlo Fitsay, užhorodský dekan, požehnaní a prepustení, sa slova ujal aj vladyka Nil. Poďakoval sa biskupovi Mykolovi, duchovenstvu, bohoslovcom i veriacim, ako aj katedrálnemu zboru. A pripomenul, že ako pri akte únie bol v roku 1646 latinský biskup Jakušič, tak teraz na oslavy zavítal latinský biskup Mykola Lučok. Vladyka Nil sa poďakoval aj za blahoželania, a to ako metropolitovi Williamu Skurlovi z Pittsburghu, Jánovi Babjakovi z Prešova, Filipovi Kocsisovi (spolu s vladykami Atanázom a Ábelom) z Hajdudorgu, vladykovi Jurovi Džudžarovi z Ruského Kerestúra, vladykovi Milanovi Stipićovi zo Záhrebu, ako aj vladykom Lachovi, Kudrickovi, Pazakovi, Rusnákovi, Chauturovi a ostatným.

Spomenul aj na rodáka z Hlivišť pri Sobranciach, baziliánskeho protoigumena Baziloviča, ktorý spomína vo svojom diele biskupa Olšavského. Ten sto rokov po únii bol v Sigete, na území dnešného Rumunska a tam bránil úniu, hovoriac a pripomínajúc slová proroka Jeremiáša: „Bratia hľadajte ten chodník ktorým šli naši otcovia a nájdite odpočinok pre svoje duše. Cestou jednoty vo viere s Rímskou cirkvou prídeme do neba.“ Podobné sú aj slová sv. Jána Zlatoústeho o tom, že „kým slnko vysiala svoje lúče, niet svetlejšieho miesta na zemi než mesto Rím Tam svieti Peter a Pavol, ktorí vydali život za Krista.“ Tak aj naši otcovia obnovili jednotu.

Alebo ako povedal vyznávač a biskup Alexander Chira, ktorý dožil svoj život v kazašskej Karagande: „Moje srdce patrí Bohu, môj život Rímu.“ Mnohí kňazi eparchie skončili na Sibíri. My dnes ďakujeme za to, že máme mladých a že môžeme odovzdávať tieto vzácne dary viery ďalším pokoleniam.“ Zakončil vladyka Nil. Po pápežskej hymne a mnoholitstviji sa slávnosť skončila, no pocit vďačnosti naplnil všetkých prítomných. I tých na mieste, i tých spojených v modlitbe po celom svete.

Nech i toto výročie je pre nás povzbudením k väčšej horlivosti vo viere, ktorú sme prijali od našich predkov a ktorú sme povolaní prežívať i odovzdávať ďalej!

TSKE informoval Daniel Černý

Foto: Mukačevská eparchia