Košice 28. jún (TSKE) 17. júna 1821 bol v Krásnom Brode na biskupa vysvätený Gregor Tarkovič, prvý prešovský biskup. Pripomeňmne si preto jeho osobnosť, ako ho opisuje prof. Michal Lacko SJ (1920-1982).

Cisár a kráľ František I. už 13. novembra 1815 rozhodol o rozdelení Mukačevského biskupstva a rozkázal podniknúť k tomu potrebné kroky. Podľa vtedajšieho práva, cisár sa mal postarať o hmotné zabezpečenie nového biskupstva a takisto mal vymenovať a predložiť pápežovi na potvrdenie dvoch biskupov: jedného na uprázdnené mukačevské biskupstvo a druhého na novozriadené prešovské biskupstvo. Rozhodnutie cisárovo bolo zverejnené dňa 6. februára 1816 prípisom kráľovskej kancelárie mukačevskej kapitule. Cisár dekrétom z 19. marca 1816 vymenoval za mukačevského biskupa Alexeja Pócsy-ho a za prvého prešovského biskupa kanonika Gregora Tarkoviča. Ako hmotné zabezpečenie pre nové prešovské biskupstvo cisár určil majetok bývalého kláštora Kamaldulov, zvaného „Červený kláštor“, na území obce Lechnica (Spiš). Cisár tiež rozhodol zriadiť v novom biskupstve kapitulu 5 kanoníkov, ktorí mali dostávať plat tiež z dôchodku spomenutého majetku.

Podľa cirkevného práva všetko toto boli len predpoklady, aby Svätá stolica mohla vyniesť konečné právne rozhodnutie. Cisár už 1. marca 1816 napísal do Ríma v tejto záležitosti prvý list, že sa rozhodol rozdeliť mukačevské biskupstvo a zriadiť nové biskupstvo v Prešove. Potom 11. júla predložil už doklady o hmotnom zabezpečení a žiadosť o potvrdenie ním menovaného kandidáta na biskupstvo Gregora Tarkoviča. V Ríme Konzistoriálna kongregácia pokračovala pomaly, kým si vyžiadala ďalšie informácie od nuncia vo Viedni. Konečne pápež Pius VII. Žiadosť cisára Františka I. potvrdil a dňa 22. septembra 1818 bola vydaná bula „Relata semper“, ktorou bolo ustanovené prešovské biskupstvo.

Pápežská bula sa začína úvodom, že pápežovi prináleží starať sa o duchovné dobro veriacich, a kde to potreba vyžaduje ustanovovať nové biskupstvá. Rakúsky cisár a apoštolský kráľ Uhorska František I. informoval pápeža, že v Uhorsku jestvuje veľmi rozsiahle biskupstvo mukačevské, ktoré treba rozdeliť a ustanoviť nové biskupstvo pre gréckokatolíkov. Svätá stolica si všetko dala overiť cez nuncia vo Viedni ktorý tiež so žiadosťou súhlasil. Podobne dal súhlas k rozdeleniu vtedajší mukačevský biskup Alexej Pócsy. Pápež sa teda rozhodol nové biskupstvo ustanoviť.

Potom bula prináša konkrétne ustanovenia:

1) Pápež vyhlasuje Prešov za biskupské mesto. 

2) Chrám sv. Jána Evanjelistu v tom meste vyhlasuje za katedrálu (Pozn.: V čase A. Duchnoviča a aj dnes titul chrámu je sv. Jána Krstiteľa. Neviem či v bule je chyba, alebo titul bol neskôr zmenený). V chráme ustanovuje katedru prešovského biskupa.

3) Tak isto v tomto chráme ustanovuje kapitulu, pozostávajúcu z paitich kanonikov.

4) Biskupská rezidencia bude v budove pripojenej ku katedrále, kde doteraz sídlil biskupský vikár.

5) Biskup bude mať plat 6000 zlatých a úmerne sú spomenuté aj platy kanonikov. O to sa má postarať cisár František I.

6) Územie biskupstva sa bude rozprestierať na 6 úplných žúp, a to: Abauj, Borsod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňa; a na 5 dekanátov v severnej časti župy Zemplín, a to: Humenné, Hostovice, Medzilaborce, Stropkov a Vranov. Na tomto území vtedy bolo 193 parochii a žilo tam 148 987.  veriacich gréckokatolíkov.

7) Prešovský biskup má plné právo nad všetkými gréckokatolíkmi, nemá sa však miešať do záležitosti rímskokatolíkov a ich biskupov.

8) Nové prešovské biskupstvo bude patriť ako sufragánne pod Ostrihom (Esztergom) a ostrihomský arcibiskup bude mať práva metropolitu.

9) Právo menovať, alebo predložiť nového biskupa (či už prvého, alebo ďalších) bude mať cisár ako uhorský apoštolský kráľ, podľa spôsobu zaužívaného pri menovaniach gríckokatolíckych biskupov v Uhorsku. Nový biskup nesmie byť však svätený, kým ho nepotvrdí pápež.

10) Biskupi novozriadeného prešovského biskupstva nielen pri nástupe svojej biskupskej služby, ale každoročne majú zložiť vyznanie viery pred dvoma členmi kapituly ako svedkami. Dokument o tom riadne podpísaný a opatrený pečaťou, má byť poslaný nunciovi do Viedne.

Pápežská bula došla síce toho roku do Viedne, ale nebola hneď prevedená, čiže uskutočnená. Novovymenovaný biskup Gregor Tarkovič po podrobnom skúmaní zistil, že majetok bývalého „Červeného kláštora“ v Lechnici na Spiši, nedonáša dôchodok 11 692 zlatých, ako to tvrdili úrady ale iba 4000 zlatých. Z tých biskup mal udržovať svoju rezidenciu, dávať platy kanonikom a ponechať niečo aj pre údržbu katedrály. To však nebolo možné. Preto hneď po svojom vymenovaní a potvrdení odcestoval do Viedne, aby tam u úradov vymáhal zmenu v tejto veci.

Tarkovič navrhoval, aby majetok „Červeného kláštora“ (ktorý donášal málo a bol príliš ďaleko od Prešova), bol vymenený za majetok vo Vyšnej Myšli (ktorý predtým bol základinou bývalej jezuitskej univerzity v Košiciach) a za iný majetok v Brestove (Šariš), Kráľovská komora ale jeho návrh neprijala. Ponechala mu majetok „Červeného kláštora“ a k tomu dodala ešte dva menšie majetky: jeden vo Vranove a druhý v Kajne. Celkový dôchodok biskup mal rozdeliť na 13 častí. Z nich 6 bolo pre biskupa, 5 pre kanonikov a 2 pre údržbu katedrály. Až keď toto zariadil, bola pápežská bula prevedená a inštalovaní prví kanonici a to 6. augusta 1820. Od toho dňa začalo biskupstvo fungovať, pod správou kapitulného vikáraa Jána Méhay, kým nebol inštaovaný prvý biskup 27. júna 1821.   

Prvým prešovským biskupom – a spolu posledným z duchovenstva čo nosil bradu – bol Gregor Tarkovič. Narodil sa 19. novembra 1754 v obci Pasika (župa Bereg); jeho otec bol kantorom a dedo parochom. Od nich sa naučil čítať a písať a bol tak nadaným, že vedel naspamäť celý žaltár a liturgické služby. V strednej škole pokračoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode, a tu tiež tak vynikol, že bol na celej škole prvým. Po skončení gymnázia rozhodol sa vstúpiť k jezuitom a bol hneď prijatý. Keď sa však pripravoval odcestovať do noviciátu do Vacova (Vácz), Spoločnosť Ježišova bol v roku 1773 zrušená. A tak bol životný plán mladého Tarkoviča narušený. Alexander Duchnovič zaznamenal, že o tomto období svojho života Tarkoviča hovorieval: „Keď som bol prijatý jezuitským rádom, bol som najšťastnejším človekom, lebo podľa mojej mienky byť jezuitom prevyšovalo každú inú cirkevnú hodnosť.“ Počas celého života keď počul rozprávať o jezuitoch, trblietali sa mu slzy v očiach.

Keď teda nemohol uskutočniť svoj prvotný plán, dal sa inou cestou. Filozofické štúdia odbavil si vo Veľkom Varadíne (Oradea) a teológiu vo Viedni. Všade vynikal nad ostatných spolužiakov. Po skončení štúdií biskup Andrej Bačinský ho vysvätil za kňaza v monastierskom chráme na Černečej hore v Mukačeve dňa 1. januára 1779. Hneď nato ho ustanovil za profesora teológie v eparchiálnom seminári v Užhorode. Roku 1793 stal sa parochom v najväčšej parochii mukačevského biskupstva v Hajdudorogu (župe Sabolč) na Dolnej zemi. Tunajší gréckokatolíci už vtedy podliehali silnej maďarizácii, a nakoľko Tarkovič nevedel dostatočne po maďarsky, kázne mu išli ťažko, takže si nezískal veriacich. Preto ho biskup Bačinský roku 1797 preložil za parocha do Užhorodu. Tu mal lepší úspech.

Podľa A. Duchnoviča jeho charakter mal tieto vlastnosti: Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Nebol človekom spoločenským, ale radšej vyhľadával samotu a oddával sa štúdiu bohosloveckých kníh. Tenže autor spomína, že veľmi dobre poznal diel svätých otcov (patristiku) a dejiny cirkevných snemov. No tieto svoje znalosti nevedel podať jasným a príťažlivým spôsobom, takže aj ako profesor nemal veľký úspech.

Na základe týchto vlastností roku 1803 bol poslaný do Budína a tam ustanovený za cenzora slovanských kníh v kráľovskej tlačiarni. V Budíne ostal 10 rokov a býval v kapucínskom kláštore. S najväčšou svedomitosťou venoval sa svojej úlohe. Okrem tlačiarne a kapucínskeho kláštora skoro nikam nechodil, takže podľa záznamu A. Duchnoviča po 10 rokoch pobytu ani to nevedel, na ktorom brehu Dunaja leží Pešť a na ktorom Budín. Tu v Budíne roku 1804 ho zastihlo vymenovanie za mukačevského kanonika. V roku 1803 a 1807 zastupoval mukačevskú kapitulu na krajinskom sneme v Bratislave.

Po 10 rokoch, teda roku 1813, bol mukačevskou kapitulou zvolený a cisárom potvrdený za biskupského vikára v Prešove. Aj tu žil veľmi utiahnutým životom. Nakoľko bývalý kláštor minoritov bol neobývateľný, žil v jednej izbičke vo františkánskom kláštore. Tu sa venoval hlavne svojim knihám, takže niekedy čítal a študoval celú noc až do zory. Duchnovič tiež zaznamenal, že kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Počas 2 rokov v úrade vikára nezanechal žiadne úradné akty.

Po smrti biskupa Bradáča, mukačevská kapitula dňa 22. decembra 1815 zvolila Gregora Tarkoviča, dovtedajšieho prešovského vikára za kapitulného vikára, takže musel odísť o Užhorodu. V tom úrade zostal tri roky, lebo novovymenovaný biskup Alexej Pócsy prevzal správu biskupstva až v januári 1818.

Roku 1816 cisár František I. rozhodol sa ustanoviť prešovské biskupstvo a tohože roku vymenoval Gregora Tarkoviča za prvého biskupa. Prv než požiadal potvrdenie tohto vymenovani od pápeža, žiadal od Tarkoviča formálny súhlas, či menovanie prijíma. Nakoľko on žil dva roky v Prešove a videl, že tak bývalý klaštor minoritov ako aj kostol boli v dezolátnom stave, listom z 11. mája 1816 odmietol biskupské menovanie pod zámienkou svojho veku (vtedy bol 62 ročný). Kráľovská rada však ešte raz sa ho spýtala, aby dal definitívnu odpoveď, a vtedy menovanie prijal.

Prv než by Tarkovič prijal biskupskú vysviacku, chcel zlepšiť hmotné zabezpečenie nového biskupstva, a osobne odišiel do Viedne v tej záležitosti. Môžeme si predstaviť, ako mu bolo ťažko a nepríjemne zaoberať sa takými finančnými vecami. Okrem toho nemajúc sám prostriedkov na živobytie, vo Viedni býval a žil za tri roky veľmi chudobne. Konečne po vyriešení záležitosti  fundácie biskupstva, vracal sa cez Budín domov. V Miškovci ochorel a do Prešova došiel 17. novembra 1820 celkom vyčerpaný. Najprv musel vyzdravieť a trochu sa zobrať a až vtedy mohol pomýšľať na biskupskú vysviacku. Tak pre svoje slabé zdravie, ako aj nechcejúc robiť výdavky, rozhodol sa prijať vysviacku v tichosti v baziliánskom monastieri v Krásnom Brode. Vysvätil ho mukačevský biskup Alexej Pócsy, dňa 17. júna  1821, na prvú nedeľu po Päťdesiatnici (čiže všetkých svätých). Ešte tohože dňa na koči sa vrátil do Prešova, a tu iba v prítomnosti členov kapituly bol inštalovaný. Konečne teda, po piatich rokoch od vymenovania, prevzal správu biskupstva.

Na deň 18. novembra 1821 zvolal do Prešova prvú eparchiálnu synodu. Na nej sa zúčasnili okrem kanonikov a úradníkov biskupského úradu po dvoch zvolení kňazi z každého dekanátu (dekanátov bolo 17) a štyria mnísi baziliáni (tiež po dvoch z monastierov Krásny Brod a Buková Hôrka). Nakoľko sa práve chystala celouhorská synova v Bratislave (1822), Tarkovič nemôžúc sa zúčastniť osobne, poslal tam akty prešovskej synody, ktoré sa stratili, alebo sú niekde založené, takže ani nevieme presne aké boli rozhodnutia prvej eparchiálnej synody.

Najväčším problémom biskupa Tarkoviča bola jeho rezidencia. Už sme spomenuli, že bývalý kláštor minoritov bol v dezolátnom stave. Okná a dvere boli povytrhané, šindľová strecha zhnitá, takže do budovy prenikala voda. Keď sa Tarkovič vrátil z Viedne, sotva bolo možné pripraviť mu zopár izieb v dvornom krídle budovy. Niektorí úradníci biskupského úradu bývali v pivničných miestnostiach, medzi nimi za 4 roky aj Alexander Duchnovič. On nám presne opísal, ako to vyzeralo. Obdivuje biskupa Tarkoviča, ako tam mohol vydržať. On síce hneď po prevzatí rezidencie obracal sa na všemožné úrady o pomoc na opravu budovy, ale vec sa preťahovala. Medzitým roku 1830 zrútila sa strecha na južnej časti budovy, takže to vyzeralo ako rumovisko. Nakoniec roku 1838 na rozkaz kráľovskej rady uličné krídla budovy, (vyjmúc teda dvorné krídlo kde býval biskup), boli zváľané. Až do smrti Tarkoviča sa nič teda nedosiahlo, a úloha vystavať novú rezidenciu pripadla jeho nástupcovi.

Že Tarkovič mohol vydržať 20 rokov v takých obytných podmienkach, možno pripísať iba jeho duchovnému charakteru, ktorý nebažil za pozemskými vecami, pohodlím, spoločenskými stretnutiami, hostinami, atď. Aj ako biskup žil utiahnuto a venoval sa svojim knihám. Hoci nebol mníchom, žil ako mních. Veľmi dobre poznal liturgické predpisy a podľa nich sa riadil. Alexander Duchnovič nám zanechal aj opis jeho zovňajšku: bol strednej a štíhlej postavy, jeho chudá, ale vznešená tvár bola červenkasto bledá; mal prísne, ale žiarivé oči a nosil primerane dlhú bradu. Bola to teda dojemná a majestátna postava. Keď bol oblečený v biskupskom rúchu, pre mnohých bol ideálnym obrazom sv. Nikolaja.

Skoro po ustanovení biskupstva istý muž z Jágru, menom Ján Kováč, dňa 1. mája 1819 venoval svoju knižnicu prešovskému biskupstvu. A nielenže venoval, ale vytvoril aj základinu na jej zveľadenie a zariadenie. To zaiste vyhovovalo biskupovi Tarkovičovi, čo tak rád mal knihy. Počas svojho biskupovania postaral sa aj o najnutnejšie potreby biskupstva, tým že dosiahol zriadenie nasledujúcich základin: 1) pre výchovu seminaristov, 2) pre nemocných kňazov, 3) pre vdovy a siroty, 4) pre pomoc kňazom.

Po tak záslužnom živote zomrel vo vysokom veku dňa 16. januára 1841 a pochovali ho v krypte pod katedrálou v Prešove.

Pre TSKE pripravil Daniel Černý

Foto: wikipedia