Košice, 17. november (TSKE) V utorok 16.novembra vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup – košický eparchiálny biskup predniesol homíliu v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave. Stalo sa tak pri príležitosti Trnavskej novény, ktorá je tento rok tematicky spätá s mimoriadnym Rokom sv. Jozefa, ktorý vyhlásil Svätý Otec František pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia ženícha Panny Márie za patróna celej Cirkvi. 

Prinášame Vám homíliu otca arcibiskupa v plnom znení:

 -------------------------

Otec arcibiskup, bratia kňazi, bohoslovci, rehoľníčky a rehoľníci, milí bratia a sestry i vy všetci, ktorí nás sledujete prostredníctvom médií

Pred viacerými rokmi sa v našej slovenskej jezuitskej provincii vyskytla zvláštna personálna situácia v jednej rehoľnej komunite. Spoločenstvo, ktoré účinkovalo v istej farnosti, bolo zaradené do štruktúry farského života banskobystrickej diecézy a tvorili ho traja pátri, teda presnejšie dvaja kňazi a tretím členom bol biskup Peter Dubovský, vtedy už emeritný banskobystrický pomocný biskup. Táto komunita bola známa tým, že nažívala v najlepšej zhode, aj keď po čisto administratívnej stránke boli všetci súčasne – každý z iného titulu - jeden druhému podriadeným i nadriadeným. Ako? Nuž, jeden z pátrov bol totiž farárom, pričom ostatní dvaja boli prakticky jeho kaplánmi. Ako farár mal teda právomoc nad oboma, ale jeden z nich bol súčasne jeho rehoľným predstaveným a ten druhý bol biskupom, teda v cirkevnej hierarchii vyššie postaveným. Predstavený komunity bol zasa rehoľným predstaveným pre oboch, ale v rámci diecéznej štruktúry bol podriadený farárovi a súčasne istým spôsobom musel uznať aj hierarchické prvenstvo biskupa. A biskup poslúchal ostatných dvoch, jedného ako svojho farára, druhého ako rehoľného predstaveného ... ale bol predsa súčasne biskupom, so všetkými právami z toho vyplývajúcimi. Ako teda mohli po právnej stránke fungovať? Že už ste z toho dopletení? Kto komu „velil“? Nuž, musíme povedať, že fungovali vynikajúco. Velila im totiž ich láska k Bohu, ich vzájomné priateľstvo v Pánovi, ich duch pokornej služby. Zdanlivo nemožné zladenie funkcií a úloh sa stalo možným, pretože nech by bol mal ktokoľvek, z akéhokoľvek titulu nárok na prvenstvo, radšej každý uznával toho druhého za svojho nadriadeného v duchu pokornej lásky. Dnes sú už všetci títo traja jezuiti v Božej sláve, kde môžu znova vytvoriť spoločenstvo, ponorené do svetla najtajomnejšieho spoločenstva, do tajomstva Najsvätejšej Trojice.

 Spomenul som si na túto neobyčajnú kombináciu úloh a funkcií aj pri tejto príležitosti prípravy na slávenie trnavskej novény. Novéna je totiž už tradične privilegovaným priestorom pre prejavenie úcty Božej Matke, Panne Márii. Je to prejav vďačnosti za jej mimoriadny zásah v čase moru pred 310 rokmi, ale súčasne je to prejav dôvery v jej ochranu a pomoc aj dnes, v každodenných situáciách i dôležitých životných zlomoch a rozhodnutiach.

Od stáročí sa tu teda utiekame pod Máriinu materinskú ochranu. Od najstarších čias sa modlíme: Pod tvoju ochranu sa utiekame Svätá Božia rodička...  Pritom ale dobre vieme, že utiekať sa, zveriť sa pod ochranu Panny Márie nijako neprotirečí tej najhlbšej úcte a poklone, ktorá patrí jedine Bohu. Úctou Panny Márie nijako neopomíname jej Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Práve naopak. Nasledujeme aj jeho príklad, veď on sám ju ako svoju panenskú Matku vyznačil svojou synovskou láskou a oddanosťou.

V tomto roku, si na výzvu Svätého otca Františka v celej Cirkvi pripomíname postavu sv. Jozefa, muža, ktorý stojí v úzadí najdôležitejšej chvíle ľudských dejín, chvíle Vtelenia i Narodenia Božieho Slova, i ktorý bol mĺkvym svedkom ďalších rokov rastu a dospievania Božieho Syna. Mne pripadla dnes úloha hovoriť o tomto tak trochu tajomnom mužovi ako o ochrancovi a hlave Svätej rodiny. A preto je dobré hneď na úvod byť si vedomý, že pôjde o úlohu, ktorú je potrebné splniť tak, aby sa tým nijako nevniesla pochybnosť o tej ochrane Božej rodičky, ktorá je predmetom našej úcty aj v tejto novéne, ani o tom, že hlavou celého stvorenstva, jeho najvyšším ochrancom a Pánom je Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek.

Zaiste, keď hovoríme o Svätej rodine, sme si vedomí, že ide o netypickú rodinu a to v mnohých ohľadoch. Tak trochu  mi pripomína spomenutú jezuitskú komunitu. Aj v tejto rodine bol vlastne každý každému istým spôsobom súčasne podriadený i nadriadený.

V jej strede bol počas tridsiatich rokov utajený Boží Syn, ten, skrze ktorého všetko povstalo. Veď bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. A hoci svet povstal skrze neho, nepoznal ho, a ten, ktorý prišiel do svojho vlastného, nebol od vlastných prijatý. (porov. Jn 1, 3-11). Bol však prijatý dvojicou čistých duší, snúbencami Máriou a Jozefom.

Tá, ktorá bola pred vekmi predurčená za jeho matku, a preto uchránená aj od dedičného hriechu, ho prijíma ako pokorná Pánova služobnica, ktorá súhlasí s tým, aby sa v nej uskutočnilo Božie slovo. Tajomstvo jeho príchodu na svet, jeho Vtelenia i Narodenia prežíva a uskutočňuje vo svojom vlastnom tele, teda tým najhlbším možným spôsobom, vlastným pre ženu. Tento rozmer tajomstva je pre nás mužov prístupný len veľmi vzdialeným spôsobom, cez analógiu, cez pokus o racionalizáciu, ale zostáva doménou ženy, jej privilégiom. Tajomstvo materstva je v Máriinom prípade ešte nepochopiteľnejšie, pretože presahuje akýkoľvek rámec ľudskej fyziológie a prináša so sebou jedinečný vzťah medzi matkou Máriou a jej synom Ježišom. „Panna a matka, dcéra svojho syna, ponížená, a vyššia ako tvory...“, „pretože sám jej Tvorca z nej sa stvorí.“ – takto ju označil Dante, najväčší z básnikov, ale ani jeho poetický duch nedokáže naplno vyjadriť hĺbku nepochopiteľného Božieho paradoxu, jeho poníženia sa prijatím ľudskej prirodzenosti, i povýšenia ľudstva v osobe Márie na miesto stelesnenia Boha, teda tajomstva ktoré v sebe skrýva Máriino Božie materstvo.

Na tomto tajomstve je osobitným spôsobom účastný i svätý Jozef. Tento Máriin ženích, nielenže rešpektoval jej panenstvo pred uzatvorením ich manželského zväzku, ale napriek ľudskej pochybnosti, nezdráhal sa vziať si ju za manželku a stal sa Máriiným manželom, keď v dôvere v Božie slovo akceptoval nepochopiteľnú zvesť o jej panenskom počatí a o jej materstve z Božieho Svätého Ducha.

Mária však patrí Bohu a teda už nemôže úplne patriť nikomu inému. Ani Jozefovi. Je to ale ich tajomstvo. Veď ako by mohla táto dvojica Bohom vyvolených čistých duší zveriť toto tajomstvo komukoľvek inému? Nijako. A tak vystupujú navonok ako manželia, takto nám evanjelista Matúš podáva Spasiteľov rodokmeň ako rodokmeň, ktorý vedie k Jozefovi, manželovi Márie z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. (porov. Mt 1, 16)

Jozef rešpektoval posvätnosť Máriinho panenstva aj ako jej manžel. Ako by mohol konať inak? Veď Márie sa nepochopiteľným a nevysvetliteľným spôsobom dotklo Božie tajomstvo, stala sa svätostánkom i archou, miestom prebývania Najsvätejšieho. Mária bola zatienená mocou Najvyššieho, (porov. Lk 1,35). Je pod Božou ochranou, podľa slov 90. žalmu:

„Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, 

povie Pánovi: „Ty si moje útočište a pevnosť moja; v tebe mám dôveru, Bože môj.“

Mária je v prvom rade pod ochranou Najvyššieho. Ale sám Najvyšší si vybral spomedzi ľudí svätého Jozefa, aby ho viditeľným spôsobom reprezentoval, aby na seba prijal úlohu Máriinho ochrancu i ochrancu života, ktorý sa počal v jej lone, aby bol ochrancom Svätej rodiny.

            Svätý Jozef je teda v prvom rade ochrancom svojej manželky. Pre niektorých súčasných expertov na rodové stereotypy a ich štúdie je predstava muža, ako ochrancu  ženy, manželky, prejavom odsúdeniahodného sexizmu, pretože ide o „ochraňovanie tých, ktoré sú považované za menejcenné.“ (porov.: J. CVIKOVÁ, J. JURÁŇOVÁ eds.,  Rodové stereotypy a ich dôsledky. Ružový a modrý svet, Aspekt 2005, s. 55.) V jednej takej  príručke, vydanej na Slovensku a určenej pre formovanie  našich slovenských pedagógov, ale financovanej nejakou nadáciou z rozvinutej demokratickej cudziny, sa napríklad dočítame, že existuje aj tzv. „láskavý sexizmus“ a v jeho rámci  „muži ´láskavo sexistickí´ sú často vnímaní ako ´priaznivci´ a ochrancovia žien. Málokedy však uvažujú napríklad o tom, aby naučili ženy sebaobrane. Práce naopak – sú za udržiavanie takého odevu a správania sa žien, ktoré im pri sebaobrane vyslovene prekáža“. (porov.: J. CVIKOVÁ, J. JURÁŇOVÁ eds.,  Rodové stereotypy a ich dôsledky. Ružový a modrý svet, Aspekt 2005, s. 55.)

            Zaujímavá teória. Trochu nepasuje k dnešnej téme sv. Jozefa ako ochrancu Svätej rodiny. V Jozefovej histórii čítame, že  po odchode mudrcov sa mu „vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 1, 13-14) Jozef uposlúchol Pánov výzvu a chránil svoju manželku i dieťa.  Proti nebezpečenstvu, hroziacemu násiliu a jeho presile ju chránil aj tým, že zorganizoval útek a migráciu. Keby si prečítal sv. Jozef príručku pre dnešných pedagógov, tak by sa možno zachoval inak. Iste by nechcel byť tak trápne ochranársky a preto sexistický. Možno by kúpil Panne Márii tepláky, alebo  karatistické kimono, poslal by ju na kurz sebaobrany a nechal nech si to s Herodesovými vojakmi vybaví sama a on sa mohol spokojne vrátiť do svojej stolárskej dielne v Nazarete.

            Ideologické myšlienkové prúdy, ktoré neodporúčajú mužom, aby ženy ochraňovali, lebo by to vraj bolo ponižujúce a sexistické,  majú svojich spojencov a propagátorov aj v radoch verejne známych a mediálne činných, dokonca mienkotvorných osobností, ktoré idú ešte o nejaký ten krok ďalej, ako je odmietnutie galantnej ochrany pre ženy. Pokladajú totiž za svoje  nespochybniteľné právo na ženy aj beztrestne a vulgárne útočiť a tým vlastne k nasledovaniu tohto ich správania inšpirujú iných mužov, ktorí kvôli nejakej svojej frustrácii si potrebujú do niekoho, najradšej slabšieho, poriadne kopnúť. Naši mienkotvorní obľúbení autori komentárov neútočia vo voľných chvíľach principiálne na všetky ženy, teda aspoň dúfam, že nie na všetky ženy, minimálne nie na redaktorku časopisu, ktorý ich živí, ale preferenčne na ženy, ktoré sa na verejnosti hlásia k svojej viere a pritom napríklad aj predkladajú nejaké zákony, alebo robia svojim spevom radosť celému Slovensku ale majú tú chybu, že do neraz povrchného sveta showbiznisu vnášajú gráciu a ženskú sviežosť skrášlenú prirodzeným, nenúteným hlásením sa ku kresťanstvu. Takéto ženy predstavujú pre myšlienkový svet našich výtečníkov takú  strašnú hrozbu, že predstava, že by jedna z nich mohla mať  deti a takto sa teda „množiť“ u jedného z nich vedie k perverzno-chorobnému fantazijnému návrhu, že "by ju mohli zašiť a aspoň by sa zastavila nová produkcia." Doteraz tento pisateľ len burcoval a alarmoval verejnosť, ktorej podľa neho hrozí strašné nebezpečenstvo, lebo vraj „v arcibiskupských úradoch a v inštitútoch na šírenie politického kresťanstva nebudú spokojní, kým úmyselné ukončenie tehotenstva nebude v Trestnom zákone na úrovni s vraždou.“

https://komentare.sme.sk/c/22445261/prvy-vystrel-anny-zaborskej.html

O takejto hrozbe, o imaginárnej hrozbe, horšej ako tatársky vpád, sa píše aj v príručkách o rodových stereotypoch a ich dôsledkoch, takže niečo na tom musí byť. Akurát že v takých príručkách sa akosi nedočítame o tomto novom druhu selektívneho antikresťanského protiženského sexizmu, ktorý nám tu vďaka citovaným autorom vykvitol v posledných dňoch – možno sa objaví o tom nejaká zmienka v treťom doplnenom vydaní...ale na to by už tá zahraničná nadácia asi fondy neuvoľnila.

            Ale... ja viem,  prepáčte, už ma viackrát upozornili, aby som pri kázňach nevzbudzoval dojem, že citovaním dennej tlače používam iróniu, hlavne vtedy keď to myslím úplne vážne. Niekto by to mohol zle pochopiť a zase mi vynadať do zlatom ovešaného rapera z východu, či do jedného zo starých pánov, s korunkou na hlave, ktorý sa pchá do životov ľudí, ktorí o to nestoja. (https://www.facebook.com/jankabittociganikova/posts/320919646507494)

Vráťme sa teda k našej téme.

Hovorme ďalej o svätom Jozefovi.  Jozef chráni a ctí si snúbenecký prísľub i manželský zväzok. Rovnako je ale aj ochrancom života, ktorý Mária počala. Aký úžasný obraz pre dnešný svet, ktorý hlása ako agresívnu progresívnu axiómu, že muž nemá absolútne žiadne slovo, žiadne právo, pri ochrane života, ktorý sa počal a rozvíja v tele ženy. Táto pomýlená východisková teória zo sebou ale prináša ďalekosiahle dôsledky. Je to ako keď si zle zapnete prvý gombík na košeli, všetky ostatné budú tiež posunuté.

Ak muž nemá čo hovoriť, nemá čo komentovať, nemá čo byť spoluúčastným pri rozhodovaní o prijatí života rozvíjajúceho sa v tele svojej ženy, o živote, ktorého je aj on spolupôvodcom, ak je povinný ponechať naozaj všetku zodpovednosť len na ženu, ak mu bolo zákonom odňaté právo chrániť život svojho nenarodeného dieťaťa aj pred samotnou matkou, potom z toho vyplývajú ďalekosiahle následky. Ešte aj staré komunistické potratové komisie si vyžadovali, aby sa k žiadosti o potrat vyjadril aj otec, aby so zabitím plodu súhlasil, aby si bol vedomý, že ak bol pri začiatku života, tak má čo povedať aj k jeho násilnému ukončeniu. Dnes sme už aj v tomto pokročili. Dnes, muž nemá žiaden hlas, nikto sa ho na nič nemusí pýtať, nikto nechce ani počuť jeho hlas a keby s tým muž-otec náhodou nesúhlasil, keby tomu dokonca chcel aj nejakou formou brániť, tak bude označený za netolerantného násilníka a bude mať možno vytriasačky s paragrafmi. Zákonná prax nasledujúca moderné trendy totiž určuje, že pri rozhodovaní o osude, o živote počatého dieťaťa má jediné a definitívne slovo žena. Je to zvláštne, ale táto tzv. moderná doba je v tejto veci zrkadlovým obrazom staropohanských primitívnych kultúr. V starých barbarských časoch rozhodoval totiž o živote novorodenca patriarchálny otec, šéf klanu - mohol ho prijať, uznať za svojho, potvrdiť mu právo na život, alebo ho mohol odvrhnúť a nechať utratiť. Matka musela čušať, mohla sa ísť tak nanajvýš len niekde vyplakať. To boli barbarské patriarchálne časy. Niekto by hrubo povedal, že v takejto spoločnosti bola žena vnímaná nie ako rovnocenná partnerka v jej patriacej plnej dôstojnosti a rovnosti ale  akoby bola len nejaká chovná samica potrebná na udržiavanie rodu. Hnusná predstava a hnusné  prirovnanie.

Dnes, v treťom tisícročí moderného veku sme však prijali presne opačný princíp. Otec počatého dieťaťa nemá nijaké zákonné právo ako chrániť život dieťaťa pred jeho legálnym beztrestným usmrtením. Môže sa ísť tak nanajvýš niekam vyplakať. Nehovorím o teórii. Bol som svedkom i súčasťou rodinnej drámy, keď môj priateľ, Peter, otec počatého dieťaťa kľačal pred svojou manželkou a s plačom ju prosil, aby nešla na potrat. Nič to nepomohlo. Manželke totiž lekári povedali, že dieťa možno bude postihnuté. Možno. Prosil ma, aby som sa za neho u manželky prihovoril, veď ich poznám, sobášil som ich, už dopredu mi hovorili, že ich očakávanú Sáru budem krstiť. Peter išiel zošalieť, túžil po ich dieťati, miloval ho, staral by sa oň, bol ochotný súhlasiť s tým, že ak dieťa bude naozaj postihnuté, vzdá sa svojej práce a ostane s ním, prostriedky im na to nechýbali, bol ochotný súhlasiť s adopciou, len aby mu zachránil život. Nič mu to nepomohlo. U matky zvíťazil smrtonosný strach podporovaný jej okolím. Kolegovia v práci i susedia jej totiž hovorili - to chcete mať doma kaliku? Tak nie, nakoniec ju teda nemajú. Odvtedy prešli roky a ja so smútkom pozorujem z diaľky ich skaličené manželstvo, v ktorom – napriek všetkej obojstranne vynaloženej a skutočne aj úprimnej snahe preniesť sa cez túto ich drámu - ako nevysloviteľný smutný čierny mrak visí nad Petrom podvedomé sebaobvinenie - nedokázal som ochrániť, zachrániť svoje dieťa, i paradoxná Štefánina nevyslovená a občas aj vyslovená výčitka – prečo si ma vtedy nezastavil? Poviete mi, že aj keď tento príklad možno nie je vymyslený, ale iste je zriedkavý, je extrémny. Možno. A čo na tom, že je možno zriedkavý? A hoci môže byť aj extrémny, vari tým niečo mení na jednoduchej otázke: Prečo bolo otcom odobraté prirodzené právo chrániť život ich počatých detí, prečo ich v modernej spoločnosti odsúvame akoby len do úlohy oplodňujúcich samcov na spôsob obecných býkov, odtrhnutých od možnosti ďalej ovplyvňovať pokračovanie , či zánik života, ktorý splodili? Naozaj  sme domysleli všetky dôsledky?  Nestane sa náhodou to, že vinou tejto legalizovanej degradácie mužov sa oni sami budú cítiť dišpenzovaní aj od morálnej povinnosti chrániť v iných životných situáciách život ich manželiek a matiek i život ich už narodených detí?! Niektorým mužom, ktorých sme takto odbremenili od vedomia, práva i povinnosti zodpovednosti, to možno aj tak vyhovuje. Čo budeme teda robiť? Budeme ich  plánovite ďalej utvrdzovať v nezodpovednosti? Žena je ťarchavá, ona si „nedávala pozor“, tak teda celá ťarcha rozhodovania nech spočinie len na nej?! 

Paradoxy dnešnej doby ale nekončia tu. Pozrime sa na ďalší. Ak sa muž niekedy vníma ako ten, od ktorého sa očakáva, že bude prispievať prácou a zárobkom na chod rodiny a žena, ako tá, od ktorej sa očakáva, že sa bude viac venovať výchove detí, tak to sa považuje za odstráneniahodný rodový stereotyp. Za jeden z tých hnusných rodových stereotypov, ktorý by mal byť aj v duchu Vyhlášky č. 62/1987 Zb. týkajúcej sa Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, najmä podľa čl 5a a 10c eliminovaný.

 Dobre. Zmeňme to. Kto by proti  niečo namietal. Prečo ale nie sme dôslední? Prečo potom v prípade rozpadu rodiny všetky súdy takmer automaticky prisudzujú dieťa, či deti, matke, a otcovi ustanovia len výšku finančného príspevku, ktorým má prispievať na potreby matky a dieťaťa?! Nevychádza sa pri takomto rozhodovaní úplne stereotypovo práve z kritizovaného stereotypového predpokladu, že muž ma zarábať a ženy sa majú starať o deti?! Vtedy už naraz neplatí moderné odporúčanie, že žena sa má realizovať v práci a kariére a muž sa má venovať viac starostlivosti o domácnosť? Vtedy už neplatí, že biológia nehrá žiadnu rolu, že muži i ženy sú rovnakí a navzájom zameniteľní?! Prečo pri vzájomnom odcudzení a rozchode manželov je to vo väčšine prípadov práve muž, ktorý stráca právo na výchovu svojich detí a okrem časeniek na dohodnuté a kontrolované návštevy mu z jeho otcovských práv a povinností ostala len peňažná povinnosť?! Zarábaj, mlč a plať! Najlepší záujem dieťaťa – odpoviete. Naozaj? Prečo odcudzením sa rodičov, ktorá je často zavinené v rovnakej miere oboma, deti automaticky stratili právo na trvalú prítomnosť lásku, ochranu, výchovný vzor otca? Týraným a systémovo znevýhodňovaným a diskriminovaným ženám sa dnes venuje pozornosť – možno ešte nie celkom dostatočná, ale  táto tendencia našťastie rastie. Kto však venuje pozornosť systémovo znevýhodňovaným a diskriminovaným mužom? Kto si všíma ich existenciu? Pred kým sa môžu vyplakať? Ako sa hovorí: môžu sa ísť sťažovať na lampáreň. Prečo? Lebo.. lebo medveď.

Na starý  5 násobne oskarový film Kramerová versus  Kramer, ktorý v roku 1979 umeleckým spôsobom hľadal odpoveď na túto otázku, si už dnes asi málokto spomenie –  veľmi  ho nereprízujú a dnes by asi Oskara ťažko získal, keďže nie je nedostatočne inkluzívny, podporuje rodové stereotypy a možno  nie je vždy dostatočne politicky korektný, rasovo vyvážený a rodovo neutrálny.

Útok na otcovstvo a materstvo a z nich vyplývajúci komplex práv a povinností pri stabilite rodiny dnes prebieha v mnohorakej podobe. Napríklad dlhodobou všestrannou propagáciou vnímania sexu takmer výlučne ako fyziologickej potreby z dôvodu osobného uspokojenia, ale odtrhnutého  od otvorenosti pre život a teda aj bez zodpovednosti za prípadnú plodnosť, ktorá je s ním biologicky spojená. Bez dimenzie otvorenosti na prípadné otcovstvo a materstvo je partner vnímaný viac ako prostriedok a priestor na naplnenie túžby a potreby, než ako spoluúčastník na Božom dare lásky a života. Očakávané oslobodenie ženy, ktoré malo byť výsledkom sexuálnej revolúcie, zavedenia rozvodu a možnosti potratu, ani tak veľmi nenastalo. Skôr naopak, viedlo k jej rafinovanejšiemu zotročeniu. Je vari výsledkom oslobodenia ženy to, že na Slovensku sa 40% detí rodí mimo manželstva, že momentálne tu máme 200 000 detí, ktorí žijú len s jedným z rodičov, že 150 tisíc rodičov vychováva dieťa, či deti osamote, pričom 84% z nich tvoria ženy?

O dôsledkoch vyrastania celej generácie detí bez kontaktu s otcom, bez vzoru otca, muža, už existujú celé knižnice odborných štúdií. Domino efekt narušených rodinných vzťahov sa šíri a nevidno mu koniec. Odmietnutie idey otcovskej úlohy i autority, ktoré sa stalo spoločenským i psychologickým leitmotívom západnej spoločnosti posledných desaťročí so sebou prináša celý rad negatívnych dôsledkov.  Medzi inými je to napríklad aj celkové znehodnotenie samotného pojmu autority – a s tým aj celková fragmentácia a nivelizácia spoločenského života.

Otázku ochrany, autority, prvenstva povinnosti i vzájomného zasväteniu sa čomusi vyššiemu – to môže byť niekedy aj celkom konkrétna spoločenská téma. Keby sme mali načrieť do trochu mondánnej rubriky, celkom zaujímavý príklad poskytuje jedna svetovo známa rodina – anglická kráľovská rodina. Je jej venovaný úspešný seriál „The Crown -Koruna“ , ktorý – priznám sa – som si zo záujmom pozrel počas toho ako som bol v Covidovej karanténe. Celou sériou sa vinie  otázka princípu autority. Koruna.  Kráľovná Alžbeta si priala výslovne aby v manželskom sľube zdôraznila princíp úcty a poslušnosti svojmu manželovi, ale od manžela zasa pri svojej korunovácii žiadala, aby pred ňou, ako jej  lojálny poddaný pokľakol a sľúbil jej ako kráľovnej svoju poslušnosť.  Jej otec, predchádzajúci monarcha, cítiac, že sa blíži jeho koniec a vo vedomí, že jeho  mladá dcéra po ňom prevezme kraľovanie, vedie so svojim zaťom, vojvodom Filipom z Edinburgu,  na konci prvého dielu  prvej série tento dialóg.

„Chápeš to? Všetky tie tituly, vojvodstvo. Tie nie sú tvojim poslaním. Áno? Ona je tvojim poslaním. O ňu sa budeš starať. Ona je podstatou tvojej povinnosti, Milovať ju. Ochraňovať ju. Iste, prišiel si o svoju vojenskú kariéru. Ale keď budeš toto konať pre ňu, keď to budeš robiť kvôli mne, bude to najvyšší skutok tvojho vlastenectva. Alebo tvojej lásky. Rozumiem pane. Naozaj chlapče, naozaj? Myslím, že áno.“ Vojvoda Filip sa snažil plniť tento prísľub až do svojej smrti. Na verejnosti stál stále krok, za svojou manželkou, za svojou kráľovnou, v jej tieni, ale ako je opora.

To  môže byť model vzťahu založeného na láske, oddanosti a vernosti  pre mnohých mužov. Model, ktorý  v najplnšej miere stelesňuje svätý Jozef.

Svätého Jozefa môžeme vnímať ako ochrancu a hlavu Svätej rodiny dvojakým spôsobom. Ten prvý je prirodzený a vonkajší. Jozef ochraňoval Máriinu povesť i život už vtedy a tým, keď ju nevystavil ľahkomyseľne potupe kvôli životu, ktorý sa bez jeho pričinenia zrodil v jej lone. Chránil ju tým, že manželstvom jej poskytol zákonný rámec na porodenie Božieho Syna, stal sa aj pred svetom „hlavou Svätej rodiny“. Dal Márii svoje meno – spolu s ňou sa ide zapísať do Betlehema. Chránil ju pred vyčíňaním Herodesových vojakov – a to útekom do Egypta. Chránil ju zaiste aj počas tejto cesty, veď iste nešlo o nejakú prechádzku, ale o namáhavé a nepohodlné putovanie.

Druhý spôsob vykonávania úlohy ochrancu a hlavy Svätej rodiny plnil svätý Jozef tým, že s plnou pokorou na seba prijal úlohu pestúna Božieho syna, akési adoptívne, spoločensky prijímané otcovstvo. Jozef je ten vyvolený muž, ktorého Boží syn Ježiš, uprostred hrajúcich sa nazaretských šarvancov volal „otecko“. V Nazarete Ježiša, možno na odlíšenie iných rovesníkov s podobným menom, volali prívlastkom „syn tesára“ a Jozefovi to istotne lichotilo. Neprotestoval ale keď mu však ten istý Ježiš pri návšteve jeruzalemského chrámu medzi riadkami pripomenul, že vie, že nie v Nazarete, ale v Jeruzaleme, tu v chráme, nie v Jozefovej stolárskej dielni, je naozaj v dome svojho Otca.

Svätá Rodina, vedená a chránená svätým Jozefom tak v sebe spája obdivuhodným spôsobom zdanlivé protirečenie vzťahov troch osôb, Bohočloveka Ježiša Krista, vyvolenej Nepoškvrnene počatej Panny Márie i muža spravodlivého, svätého Jozefa, ktorému bola  nad dvoma prvými zverená autorita i poslanie chrániť ich životy, pričom ho obaja  svojim spôsobom prevyšovali, ale súčasne aj rešpektovali  nechali sa ním viesť na cestách života, ale súčasne ho viedli na ceste k plneniu Božieho plánu a k večnosti.

Tieto  zdanlivo nezlučiteľné vzťahy v tejto osobitnej rodine boli poznačené a vedené láskou a tým sa stali modelom – napriek ich neopakovateľnosti - pre každú ľudskú rodinu, pre manželov v ich vzájomnom vzťahu, pre ich vzťah k prijímaniu a výchove detí, pre obnovenie prirodzenej autority potrebnej na fungovanie každého ľudského spoločenstva.

Kiež by sme sa z tohto láskyplného vzťahu, ktorý pod vedením svätého Jozefa, ochrancu a hlavy Svätej rodiny panoval v tejto rodine dokázali poučiť a načerpať aj do našich osobných, rodinných i spoločenských vzťahov.