Košice, 14. apríl (TSKE) Prinášame vám v homíliu arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorú predniesol počas liturgie slávenej na Veľký štvrtok v spoločenstve kňazov Košickej eparchie v katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach:

Drahí bratia kňazi.
Po dvoch rokoch od môjho príchodu na Slovensko sa prvýkrát stretávame fyzicky na spoločnom slávení v deň ustanovenia kňazstva a Eucharistie, vo Veľký štvrtok.
Od Veľkoštvrtkových stretnutí sa tak trochu už tradične očakáva, že biskup prednesie nejaký  zásadný príhovor ku svojim kňazom, že sa pokúsi navrhnúť nejaké nové vízie, že vykreslí evanjelizačné výzvy, že podnieti k horlivosti a pastoračnej aktivite. Áno dnes by pre toto všetko  bolo miesto a príležitosť.
A hoci by na to práve dnes bola príležitosť, ja si myslím, že s Božou pomocou sa k takejto hodnotiacej, programovej a plánovacej reči dostaneme ešte niekedy inokedy v budúcnosti, ale že nie je nevyhnutné prednášať ju práve dnes.
Keďže ide o prvé spoločné stretnutie od môjho príchodu, prvé stretnutie po období izolácie spôsobenej pandémiou,  myslím si, že skôr ako zásadné programové príhovory je potrebné stíšiť sa, pozrieť sa jeden druhému do očí, spoznať v sebe navzájom toho, ktorý je mojim bratom, spoločníkom a spolupracovníkom a pokorne poďakovať za dar života i kňazstva, uvedomujúc si, že ho navzájom  zdieľame, že spoločne tvoríme presbytérium tejto miestnej cirkvi, košickej eparchie, že sa všetci navzájom v dobrom i v menej dobrom ovplyvňujeme a že spoločne budujeme Boží dom, ktorým je cirkev, pričom túto stavbu, za ktorú sme spoločne zodpovední, nestaviame z kameňa ale zo živých kameňov, ktorými sme my sami a tí, ku ktorým sme poslaní.

Dnes prvýkrát budeme môcť spoločne liturgickým spôsobom prežiť scénu umývania nôh apoštolom. Pri tomto obrade budeme predstavovať Krista a Apoštolov vo večeradle.  
A nemyslím si, že ide o lacný pátos, keď sebe i vám pripomeniem, že  táto chvíľa sa môže stať pre nás všetkých silným pripomenutím nášho kňazstva, uvedomením si toho, že v každej životnej situácii, liturgickej i neliturgickej, vždy reprezentujeme Krista – jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, že súčasne reprezentujeme aj zbor apoštolov, ktorých poslal ohlasovať evanjelium uzdravovať chorých, liečiť neduhy duše, bojovať s nepriateľom ľudskej spásy, privádzať ovce do jeho nebeského ovčinca.
Chvíle ako táto nám vytvárajú priestor, aby sme si pripomenuli, oživili, čo pre nás znamená to, že sme kňazmi.
Môžeme tak urobiť aj cez  pripomenutie jednotlivých fáz nášho života: teda zrodu, začiatku viery i povolania, jeho postupného uskutočňovania a dnešného vnímania.
Slávime  spoločne Eucharistiu a ako tomu napovedá už samotné slovo, Eucharistia je v prvom rade poďakovaním, je vďakyvzdaním. Začo chceme ďakovať? Za život, za vieru, za kňazstvo – a za všetkých tých, ktorí nám každý tento dar sprostredkovali.

Prvá fáza: Povolanie k životu a ku viere.
Vďačnosť za život sa spája s vďačnosťou rodičom. Aký bol a aký je dnes môj vzťah k mojim rodičom, k mojim súrodencom s ktorými som vyrastal? Ako sa zrodila moja viera? Kto ma naučil prvé modlitby? Otec, matka, starí rodičia? Kto ma prvýkrát zobral do chrámu? Chodili sme do chrámu spoločne, ako rodina, lebo len s niekým z rodiny, alebo s niekým iným? Kto mi prvýkrát hovoril o Bohu?  Kto mi prvýkrát dal príklad žitej viery? V čom spočíval? Viem si spomenúť na konkrétnu situáciu?
Za každú osobu, ktorá prispela k mojej osobnej viere chcem poďakovať.
Osobitne, po mene, privolávajúc si v pamäti jednotlivé konkrétne situácie.
Viera, do ktorej som postupne vrastal však musela prejsť istým dozrievaním.  V jednej chvíli, alebo postupne, vedomým  rozhodnutím, alebo bez toho, aby som vedel presne povedať čas a okolnosti, sa moja  zdedená a tradične odovzdávaná viera stala mojou osobnou vierou. Uvedomujem si tento dôležitý  kvalitatívny skok? Ďakujem zaň? Mám z neho naozaj radosť?
Čo pre mňa znamená moja viera? Je naozaj  pocitom  radosti z osobného stretnutia, z precítenia Božej veleby i z jeho prítomnosti v mojom najhlbšom vnútri? Zažil som už ten pocit? Dokážem si ho aj teraz pripomenúť a znovu vychutnať?

Druhá fáza. Moje povolanie ku kňazstvu. 

Ako som vnímal kňazstvo, akú som mal o ňom predstavu vo chvíli, keď som začal uvažovať o svojom povolaní, keď som sa rozhodoval prihlásiť do seminára? Ako sa rodilo, akými fázami prebiehalo moje rozhodovanie? Išlo o dramatické, jasne zadefinované povolanie silne precítené v jednej chvíli, alebo o postupné narastanie pocitu a túžby byť kňazom?
Pokúsim sa teda zaradom, postupne, po poriadku  pripomenúť si ako sa v mojom živote zrodilo kňazské povolanie. Čo naň vplývalo? Možno príklad môjho otca kňaza, alebo kňaza-principála vo farnosti, ktorému som miništroval. Kedy a akým spôsobom som si po prvýkrát sám pred sebou  začal uvedomovať, že chcem byť kňazom? Kedy, v akej situácii, s akým pocitom som prvýkrát definitívne vedome povedal: „Pane, chcem byť tvojim služobníkom, nech sa mi stane podľa tvojho slova?
Aký pocit vtedy vo mne prevládol? Pocit obavy, bázne, strachu – alebo radosti, odhodlania, dôvery?  A ako teraz, s odstupom času hodnotím toto  moje rozhodovanie? Som za svoje povolanie vďačný, ďakoval som zaň? Ďakujem zaň aj dnes?
Potom prišli roky seminárnej formácie – ako som ich prežil? Čo vo mne zanechali? Zmenili môj pohľad na kňazstvo? Dozrel, očistil sa tento pohľad od mladíckej romantiky, alebo od nedokonalých predstáv, stal sa zrelým a vyváženým s pocitom zodpovednosti a bázne? Alebo, čím viac som nazeral do tzv. cirkevnej kuchyne, tým viac som si možno musel skorigovať predchádzajúci idealizujúci pohľad na kňazstvo? Čo to vo mne vyvolalo? Túžbu po väčšej dokonalosti, alebo nebodaj vnútornú rezignáciu a pokračovanie v príprave, ale možno teraz už s pragmatickým aspektom, keď som začal čas strávený v seminári vnímať stále viac a viac, ako prípravu na zamestnanie, ktoré som si zvolil a ku ktorému je potrebné mať kvalifikáciu a kvôli tomu treba strpieť pri jej získavaní aj isté nepohody seminárskeho života a obmedzovania osobnej slobody? Ako spomínam na seminár, na formátov, na spolubratov?

Tretím momentom našej úvahy je pripomenutie si momentu našej kňazskej vysviacky a dnešného prežívania daru kňazstva. 
Ako som k nej pristupoval? S nedočkavosťou? S bázňou a chvením? S pokorou? Zaiste, že s pokorou, zaiste že s bázňou. Zaiste, že s chvením. Ale ako sa moje kňazstvo vyvíjalo ďalej? Čo z tejto pokory, bázne a chvenia je prítomné v mojom kňazskom živote dnes? V akej forme?
Čo sa v pohľade naň zmenilo pri konfrontácii ideálu s realitou každodenného života? Ako som dokázal spájať svoj rodinný osobný život s kňazskou službou? Najsmutnejšie slová, ktoré som počul od jedného môjho spolužiaka zo seminára, už pár rokov po vysviacke boli: „Ľutujem, že som sa stal kňazom, že som sa nechal vysvätiť“. A naopak, najkrajšie slová boli zasa slová jedného starého kňaza: „Ja som tak šťastný, že som kňazom. Nemenil by som svoj život za nič.“ Iste, roky služby z nás zotreli čerstvý a voňavý, ale ľahko sa odlupujúci náter novokňazskej horlivosti, a súčasne preverili pritom, či máme pevný základ, robustnú konštrukciu, schopnú  znášať aj dlhodobé vyťaženie. Chrám, spovednica, škola, katechéza – a popritom rodina, sťahovania, opravy, stavby, projekty- a potom zasa, zaopatrovanie, prvé piatky, ... a kdesi popri tom  únava,  nepochopenie, možno aj od blízkych,  napätia s farníkmi, drobné roztržky so spolubratmi, pokušenia k lenivosti, závisti, k povrchnosti – tým všetkým si každý z nás prešiel. A predsa sme dnes tu, pred Pánovým oltárom, pri jeho stole, vo Večeradle – a on sa k nám skláňa aby nám umyl nohy a my by sme mu radi povedali: Pane, hlavne mi umy srdce, očisti moje city, hlavne mi umy hlavu, očisti a osviež môj um, aby som  chápal, čo odo mňa očakávaš, aby som to prijal a pochopil. Viem, že nás
A Pán sa nám aj dnes prihovára ako apoštolom a hovorí nám ústami svätopisca: keďže sme obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.  Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu. -  V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. (Hebr 12, 1-4)
Hovoríme o kňazskom spoločenstve, schádzame sa dnes v tomto spoločenstve, ale nezabúdajme pritom, že najdôležitejším rozmerom spoločenstva, ktoré má každý z nás vytvárať je osobné spoločenstvo s Bohom. V ňom prežívame  ducha našej služby, len toto živé spoločenstvo je garanciou i zmyslom nášho kňazstva. Zdanlivo ide o vzťah, ktorý je najmenej „viditeľný“  keďže sa odohráva v skrytej komôrke srdca každého z nás. Je našim osobným tajomstvom i najcennejším pokladom. Tento poklad máme chrániť a zveľaďovať a z neho čerpať a rozdávať aj ostatným. Tento vzťah si chceme aj dnes obnoviť a občerstviť. Keď budeme dnes pristupovať k oltáru, spomeňme si na našu prvú liturgiu, na chvíľu, keď  na nás spočinuli ruky biskupa, nástupcu apoštolov a keď, kľačiac pred oltárom, sa naša hlava oň opierala ako hlava apoštola Ján o Pánovu hruď pri Poslednej večeri. Spomeňme si na našu prísahu, na náš úmysel ktorý sme si vtedy vzbudili, na našu ochotu  prijať a žiť horlivo naše kňazstvo. Tento úmysel si pri dnešnej liturgii obnovme s tou istou tajomnou vrúcnosťou, ktorá napĺňala prvé chvíle nášho kňazstva. Pri tomto nás posilňujú slová Apoštola Pavla: Napokon  upevňujte  sa v Pánovi a v sile jeho moci. 11 Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. 12 Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. 13 Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! 14 Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti 15 a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! 16 Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! 17 A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! 18 Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! 19 Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia.  Ef 6,10-19
Prosme Pána a Darcu všetkých dobier, aby  v nás roznietil ešte väčšiu lásku, aby nás urobil schopnými naozaj byť mužmi obety, služby a spoločenstva, teda skutočne Kristovými kňazmi. Toto kňazstvo chceme prežívať vo všetkých úrovniach, v ktorých ho uskutočňujeme:
V týchto požehnaných dňoch nám Boh dovolil dotknúť sa jeho kríža, lebo vo svojej veľkej štedrosti, rôznymi spôsobmi nám preukazuje svoju nesmiernu dobrotu a lásku.
Nám kňazom, svojim služobníkom, dovolil mať účasť na jeho svätých tajomstvách a prostredníctvom slávenia Eucharistie, ktorú pred svojou Paschou ustanovil, nás pritiahol bližšie k sebe. Prostredníctvom sviatosti kňazstva, nám ponúka prístup ku Kristovi, „ktorý nám svojou krvou vydobyl Božie milosrdenstvo.“  Nech je z to oslávený v našich životoch.

Pri príležitosti veľkonočných sviatkov chcem sa Vám poďakovať za Vašu obetavú, ochotnú a radostnú službu, za dar Vášho sviatostného kňazstva, za obety, kríže a modlitby. Z celého srdca Vám za to ďakujem!
Nasledujúc Krista a kráčajúc po ceste spásy prajem Vám, aby ho Vaša duša nikdy nestratila z očí, aby vo Vás Kristus našiel milosrdnú lásku, v ktorej „spozná obraz svojej vlastnej dobroty.“ Kráčajme spolu s ním cestou odpustenia a pokánia, aby sme mohli byť svedkami jeho slávneho vzkriesenia.

TSKE

Foto: Samuel Bombár