Košice, 1. január (TSKE) Prinášame Vám pastiersky list vladyku Cyrila Vasiľa SJ, arcibiskupa-košického eparchialneho biskupa k novému občianskemu roku 2023.

Milí bratia a sestry, ctihodní duchovní otcovia, rehoľníci a rehoľníčky!

Ježiš Kristus je priesečníkom duchovných dejín ľudstva, spája staré s novým a všetko nasmerúva k večnosti. Túto skutočnosť si môžeme dôvernejšie uvedomiť práve dnes, keď stojíme na pomyselnom rozhraní starého a nového občianskeho roku s pokusom o jeho hodnotenie i poučenie a nasmerovanie sa do budúcnosti. Prežili sme rok, ktorý si budeme pamätať ako rok plný nepokoja, obáv, hrozieb. 

Rok 2022 sme začali ešte v znamení doznievajúcich pandemických opatrení. Ich prijímanie, či odmietanie vnášalo rozdelenie nielen do našej spoločnosti, ale dokonca aj do Cirkvi, ba priamo do našich rodín. U niekoho viedli všetky tieto obmedzenia a opatrenia k ochladnutiu náboženského života, iní zasa v mene náboženskej horlivosti nešetrili kritikou voči biskupom i pápežovi Františkovi za to, že podľa ich názoru spolupracovali s protiepidemiologickými odporúčaniami lekárskych konzílií príliš lojálne a nepostavili sa na čelo odboja proti pandemickým opatreniam. Nuž, nech toto vraj málo odbojné konanie biskupov i pápeža posúdi Božia múdrosť a spravodlivosť. Odboja a rebélie je však aj bez toho v našej spoločnosti viac než dosť. 

Pri mnohých príležitostiach vidíme ako sa rôzne mediálne platformy stali hlasnou trúbou pre šíriteľov konšpiračných teórií, ako aj pre nezodpovedných  politikov rozsievajúcich  nenávisť a všeobecnú nedôveru, a to všetko v mene akejsi temnej radosti zo šírenia bludov, alebo pre záchranu vlastnej kariéry. Voči tomuto vírusu zla sa budeme musieť naučiť chrániť rovnako ako voči pandémii Covid-19. Neúcta k akejkoľvek autorite, znevažovanie a osobné napádanie na všetkých úrovniach spoločenského a politického života vydávajú smutné svedectvo našej nezrelosti, neschopnosti prekročiť tieň našej malosti. 

Nepridávajme sa k tomuto spôsobu komunikácie, nepodporujme ho, neprejavujme mu svoje sympatie podporou jeho protagonistov. Pravdou je, že dva roky epidémie nás poznačili aj infekciou podozrievania, odsudzovania a nedôvery v spoločenských a medziľudských vzťahoch. Snažme sa v Novom roku o obnovovanie slušnosti, zodpovednosti, úcty i patričnej medziľudskej dôvery.

Obdobie nútenej izolácie viedlo najmä u mladšej generácie neraz k úteku pred ťažkosťami každodennej existencie a to uzatvorením sa do virtuálneho priestoru, do tohto nového sveta poskytujúceho donedávna netušené možnosti a súčasne skrývajúceho už aj poznané, ale aj ešte ani nepoznané nebezpečenstvá. Niektorými dôsledkami tohto vývoja sa už zaoberajú psychológovia i sociológovia, stretávajú sa s ním pedagógovia. Všetci tí, ktorým leží na srdci  formovanie mladej generácie by mali pozorne vnímať a hodnotiť, čo a kto napĺňa mysle detí a mladých ľudí a ako tým zasahuje do ich ešte prebiehajúceho a neraz krehkého osobnostného vývoja. Nejde tu už len o už tradičné vtieravé prezentovanie banálnych povrchností bulvárneho charakteru, alebo o  morálne splošťovanie ľudskej sexuality šírením jej sfalšovaného obrazu v pornografii. Virtuálny priestor sa stále viac stáva aj priestorom pre nebezpečnú šikanu, pre ponižovanie ľudskej dôstojnosti, pre vydieranie, či pre priame zneužívanie. Všetky tieto javy so sebou nesú negatívne, niekedy aj celoživotné dopady a traumy. 

Na toto by sme mali pamätať pri obozretnom a zodpovednom hodnotení výstupov virtuálneho i mediálneho sveta a najmä pri hodnotení ich vplyvu na formovanie mladej generácie. Zvlášť pre túto mladú generáciu by sme mali v našich farských spoločenstvách vytvárať ešte vhodnejšie zázemie pre možnosť stretávania sa, pre spoločné zdieľanie viery i pre osobné dozrievanie.

Vírus zla sa šíri svetom a ohrozuje každého a postupne degraduje človeka, ktorý mu podľahne a stane sa jeho ďalším šíriteľom. Najvypuklejšie vidíme tento vírus zla vo vojnách, ktoré zúria v rôznych končinách sveta. Napadnutie susednej Ukrajiny vojskami Ruskej federácie, tento prvý medzištátny vojenský konflikt v Európe od konca druhej svetovej vojny, sa bezprostredne dotkol aj Slovenska a istým spôsobom nás vrátil o celé generácie dozadu. Vynorila sa nám v pamäti naša história z roku 1938/1939 i 1968. Vlny ukrajinských utečencov, prevažne žien a detí, sme prijali so štedrým srdcom, s pochopiteľným ľudským i kresťanským súcitom. Aj naše rodiny kedysi utekali pred pazúrmi dvoch krvavých ideológií minulého storočia. Preto sa patrí vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorý prejavili a prejavujú štedré a súcitné správanie zoči-voči ľudskému utrpeniu spôsobenému vojnou. 

Na druhej strane sme sa popri prejavoch štedrosti ale neraz podvedome otvorili aj rastúcej propagande podnecujúcej egoizmus a strach. Táto propaganda nám našepkáva, že vojnou zapríčinené zhoršenie ekonomickej situácie, ktoré sa aj nás čoraz viac bolestne dotýka, nie je vraj spôsobené správaním agresora, ale práve naopak, je spôsobené reakciou slobodného sveta a najmä Ukrajiny. „Ukrajina zbytočne predlžuje vojnu“ hovoria niektorí. Robí to vraj tým, že sa jednoducho nevzdala, tým, že sa aj za cenu obrovských strát a utrpenia celého národa aj naďalej bráni presile a že chce obnoviť svoju štátnu integritu, ktorú jej pri jej vzniku garantovali svetové mocnosti i samotné Rusko. Preto Ukrajina i naďalej prosí o pomoc i o vytváranie medzinárodného diplomatického i ekonomického tlaku na agresora. Aký postoj tu treba zaujať? Namiesto dlhých, viac či menej duchaplných geopolitických špekulácií, by možno stačilo uvedomiť si jedno základné pravidlo: „Čo chcete, aby vám robili, robte aj vy iným! Čo nechcete aby vám robili, nerobte ani vy iným.“Niekedy naozaj stačí vžiť sa do situácie blížneho, predstaviť si, že sme na jeho mieste a mnohé falošné špekulovania sa rozplynú.

Uplynulý rok bol aj rokom synodálnej cesty, ktorá má prebudiť väčšiu angažovanosť laikov v živote Cirkvi. Využime teda túto synodálnu skúsenosť. Stávajme sa všetci stále viac aktívne účastnými v našich farských spoločenstvách. K tejto aktivite patrí nielen návšteva chrámu, či účasť na liturgickom živote, ale aj iné mnohoraké spôsoby formovania a rozvíjania ducha cirkevného spoločenstva ale aj osobnej náboženskej formácie. Je to činnosť charitatívna i sociálna, napríklad aj rozvojom farských charít, ktoré môžu priamo pomáhať drobnými skutkami lásky voči tým v našom okolí, ktorí pomoc potrebujú. Pri ohlasovaní evanjelia svet dnes viac načúva svedkom kresťanskej lásky než kazateľom nemenných právd. 

Rok, ktorý je pred nami bude náročný pre každého. Zhoršujúca sa ekonomická situácia je veľkou výzvou aj pre našu eparchiu, pre jej schopnosť zabezpečiť základné materiálne potreby na chod cirkvi. Ide predovšetkým o zabezpečenie formácie bohoslovcov, o pokračovanie pastoračných aktivít s mládežou, o podporu chudobnejších farností, a to najmä v situácii, keď musia čeliť nepredvídaným výdajom na opravy chrámov či farských budov.

Vplyvom viacerých faktorov reálny podiel štátneho príspevku, nevyhnutný na podporu cirkví,  každým rokom klesá. Iste, budeme sa snažiť o hľadanie nových zdrojov, najmä o lepšie zhodnocovanie cirkevného majetku, ale už teraz je zrejmé, že je nevyhnutné obrátiť sa na všetkých členov našej eparchie a cirkvi s prosbou o konkrétnu a adresnú pomoc. Už aj symbolický dar jedného eura ročne na takýto podporný fond pre potreby celej eparchie od každého jej člena, by aspoň čiastočne pomohol pri prekonávaní súčasných prekážok a pri pokračovaní týchto aktivít.

Som si vedomý, že takáto prosba v situácii všeobecne rastúcich cien i ostatných výdavkov vyznieva možno nevhodne, ba môže pôsobiť na niekoho priam pohoršlivo. Na druhej strane som ale presvedčený, že príbeh chudobnej vdovy, ktorá prispela do chrámovej pokladnice zo svojho veľmi skromného majetku sa v dejinách našej cirkvi opakoval už mnohokrát. Naši predkovia, napriek svojej materiálnej chudobe, dokázali zanechať nám, ich potomkom krásne chrámy, ktoré stavali a zdobili na Božiu slávu a nie na svoju chválu. Ďalšie generácie sa štedro starali o ich udržiavanie pretože v nich videli privilegované miesto na zdieľanie Božích milostí a na odovzdávanie viery. Nenechali sa zahanbiť v štedrosti, pretože v nej videli záruku Božieho požehnania. Som presvedčený, že ani dnešná generácia nebude konať inak.

Pri všetkých osobných i celocirkevných starostiach a obavách o materiálnu situáciu však nestrácajme zo zreteľa predovšetkým duchovný rozmer nášho osobného života i života celej našej cirkvi. Jeho prejavom je aj liturgický život. Náš vzťahu k bohatstvu liturgických foriem, ktoré ponúka byzantská tradícia budeme môcť v tomto roku uskutočňovať najmä počas Veľkého pôstu, v ktorom chceme v našich farnostiach v duchu pôstnej liturgickej disciplíny dať väčší dôraz na slávenie liturgie Vopred posvätených darov, ale aj na spoločnú modlitbu večierne, či utierne v dňoch, keď sa neslávi eucharistická liturgia ani VPD. Tieto modlitebné stretnutia sa môžu stať privilegovaným miestom veľkopôstnych biblických katechéz.

Sila, ktorú čerpáme z Božieho Slova a zo sviatostí, z bohatstva našej liturgie sa pre nás môže stať práve tou pridanou hodnotou, ktorá nám pomôže hľadieť do budúcnosti s nádejou i odvahou. Bude pre nás energiou, ktorú tak potrebujeme, aby sme dokázali čeliť mnohorakým ťažkostiam v osobnom i spoločenskom živote. 

Svätý Pavol nás vo svojom liste k Rimanom povzbudzuje: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. ...Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 8, 28. 35. 38-39)

O túto Božiu lásku chceme prosiť v nastávajúcom Novom roku, toto Božie požehnania aj ja vám všetkým vyprosujem a k nemu vám žehnám.

 

+ Cyril Vasiľ SJ

arcibiskup – košický eparchiálny biskup