Arcibiskup Vasiľ: "Zneucťovanie mŕtvol bolo vždy znakom barbarstva."

Košice, 22. október (TSKE) V nedeľu 22. októbra, v predvečer sviatku sv. Jakuba, slávil v Košiciach arcibiskup Cyril Vasiľ SJ starobylú liturgiu sv. apoštola Jakuba. Prinášame vám homíliu, ktorú predniesol počas bohoslužby:




Každý deň, keď prechádzam z bytu do práce na biskupskom úrade, tak prechádzam trhom na Dominikánskom námestí. Meniaci sa sortiment mi pripomína striedanie ročných období a plynutie času. V týchto dňoch si už všímam, ako sa predávajú chryzantémy, venčeky, kahance. O niekoľko dní si na celom Slovensku budeme pripomínať pamiatku našich zosnulých, keď budeme navštevovať cintoríny, zažínať sviece na ich hroboch. Ak sme veriaci, budeme tak konať vo viere v Kristove slová: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.  A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.” (Jn 11, 25-26).  

Ale aj tí, ktorí nezdieľajú kresťanskú vieru vo večný život a vo vzkriesenie, ktorí nedokážu naozaj s vierou, prekonávajúcou zármutok z odlúčenia, povedať o svojom milovanom zosnulom, “viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Jn 11,24), aj tí sa počas najbližších dní chvíľku sústredia v pietnej spomienke, s pokorou si pripomenú pominuteľnosť ľudského života a vedomie toho, že pred majestátom smrti sme si všetci rovní.

Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby bola s úctou vnímaná aj jeho smrť, nech by bola akákoľvek, a rovnako aby bola rešpektovaná aj možnosť dôstojného pochovania tela, keďže toto – okrem iného – umožňuje potom zastať v tichej spomienke, či modlitbe nad jeho hrobom.

Nie nadarmo pripočítavame ku skutkom telesného milosrdenstva, ktoré sú podľa slov evanjelia posledným kritériom hodnotenia nášho života pri poslednom súde aj ten ďalší, ktorý je s nimi spojený, teda nielen, hladných kŕmiť, nahých zaodievať a chorých navštevovať, ale aj mŕtvych pochovávať.

Povedzme si teda dnes niečo viac o tomto skutku milosrdenstva.

V čítaní zo Starého zákona sme videli postavu Tóbiho, ktorý napriek nebezpečenstvu, ktorú mu za to hrozilo, konal skutky milosrdenstva,  a ako sám hovorí: „Svoj chlieb som dával hladným a svoj odev nahým a keď som videl mŕtveho z môjho národa, vyhodeného za ninivské hradby, pochoval som ho.“

Úcta k mŕtvemu telu, nech by to bolo aj telo nepriateľa, je znakom ľudskosti, kým na druhej strane zneucťovanie mŕtvol bolo vždy znakom barbarstva. Žiaľ, ani toto všeľudské, hoc akokoľvek sekulárne a teda nie náboženské konštatovanie, sa nejaví ako dostatočne silné a záväzné na to, aby sme podľa neho aj konali vo všetkých situáciách.

Ale aj tu je možná cesta nápravy. Nie náhodou aj starý grécky epos Ílias, nekončí len príbehom o súboji medzi Achillom a Hektorom, a o tom, ako víťazný Achilles sa kruto a divoko vyvŕšil na mŕtvom tele protivníka, ale završuje sa nakoniec tým, ako na prosbu Hektorovho otca Priama, Achilles odovzdal Hektorovo telo jeho otcovi na dôstojné pochovanie. Ja viem, poviete si... kto už dnes číta grécke eposy?! Ale táto scéna je aj v hollywoodskom filme, kde Achilla hrá Brad Pitt... tak predsa len trochu dúfam...

Od čias rímskeho práva existujú pravidlá, písané i nepísané o narábaní s mŕtvym telom, nech by to už bolo telo zločinca, neznámeho, alebo blízkej osoby. Prznenie mŕtvol a odmietnutie pochovania bolo v starom Ríme vyhradené len pre osobitné zločiny, ale aj v takých prípadoch sa vyžadovala istá pietas, ba chválila sa zhovievavosť zákonodarcu a vládcu, ktorý odovzdal telo príbuzným na dôstojný pohreb. Ani Pilát neodmietol vydať Jozefovi Arimatejskému na pochovanie mŕtve Ježišovo telo.  

A pritom dodnes vidíme, ako sa pri revolúciách k fyzickej likvidácii kedysi milovaného a obávaného vodcu pridáva aj zhanobenie jeho mŕtvoly, či snaha zničiť a zatajiť mŕtve telo. Príkladov je veľa. Pred stopiatimi rokmi, boľševickí revolucionári nezabili len ruského cára, ale aj celú jeho rodinu a služobníctvo, ale ani to im nestačilo, snažili sa aj spáliť, zničiť a zatajiť mŕtvoly, aby ich nikto nemohol nájsť a pochovať. Na konci II. svetovej vojny talianski partizáni zavraždili Mussoliniho a jeho spoločníkov a ich mŕtvoly najprv predhodili rozzúrenému davu, aby sa na nich vyvŕšil a potom ich dolu hlavou zavesili na benzínovú pumpu v centre Milána. Zohavené, zmasakrované telo líbyjského vodcu Kaddáfiho, vystavené v mraziarenskom boxe, sa objavilo na všetkých kanáloch medzinárodných televízií a bolo akousi čerešničkou  na torte arabskej jari upečenej s pomocou stíhačiek našich západných spojencov. Isteže, povieme si, že v citovaných prípadoch väčšinou šlo o diktátorov a v podstate teda možno aj zločincov, ale aj tak, faktom ostáva, že ich mŕtvym telám bola odmietnutá pietas a tento skutok hanobí ani nie tak mŕtvolu, ako jej przniteľa. A nešlo pritom len o príklady z cudziny. Aj v povojnovej Prahe sme telá sumárne popravených nemeckých civilistov vystrieľaných na kraji cesty ešte masakrovali tým, že sme po nich chodili nákladnými autami a na vešanie vojnových zločincov sa chodili dívať tisícové davy. Povieme si – no to bolo už dosť dávno.  Obrazy teroristov z Hamasu, ktorí na korbe džípu sedia na zohavenom polonahom tele ženy, či na  telách izraelských vojakov zabitých pri vpáde na izraelské územie a na ryčiaci dav bohorúhavo skandujúci Alahu Akbar, natáčajúci si videá a mlátiaci bezduché telá čímkoľvek im prišlo pod ruku – to sú obrazy posledných dní, ktoré napĺňajú médiá. Ale opäť – povieme si – to je vojna. A je to kdesi ďaleko...

Ako  však môžeme ostať ľahostajní, tváriť sa, že sa nič nedeje a mlčať, keď vidíme, že v týchto dňoch sa aj v hlavnom meste našej republiky, v Bratislave, ešte stále točí medzinárodný biznis, ktorí má zjavne dosť organizátorov i záujemcov, biznis zarábajúci na vystavovaní mŕtvych, rozporcovaných a inak preparovaných ľudských tiel. „Výstava BODY WORLDS vás prevedie nielen svetom anatómie. Jej cieľom je podporovať uvedomelú životosprávu, ... a tiež premýšľať o tom, čo vlastne znamená byť človekom“ píše sa v reklamnom letáčiku. Aj vstupné je o niečo lacnejšie ako tomu bolo pred šiestimi rokmi pri konaní tej istej nehanebnosti, vtedy ešte v Inchebe a nie v obchodnom centre Nivy. Dospelý 12 €  a 15 € cez víkendy.  Rodinné vstupné 30 € v pondelok až piatok, 35 €  cez víkendy.

Takáto výstava jasne odporuje nášmu zákonu o pohrebníctve z roku 2019, ale dodržiavanie tohto zákona v tomto prípade nikto dostatočne neurguje a  celkom môžeme očakávať, kompetentné orgány sú liknavé aj po upozornení na túto protizákonnú nehanebnosť a možno aj túto moju kritiku niekto rozhorčene označí za  spiatočnícke klerikálne obmedzovanie slobody prejavu protiviace sa pokroku a možno aj vedeckému skúmaniu.

My identitu ľudí, ktorých telá boli zmenené na putujúce exponáty dodnes nepoznáme, aj keď je všeobecne rozšírené závažné a doteraz nevyvrátené podozrenie, že sú to pravdepodobne obete čínskeho komunistického režimu, ktorý ich pripravil nielen o slobodu, o život, o vlastné meno ale i o posmrtnú dôstojnosť (https://svet.sme.sk/c/20641988/kanadsky-pravnik-v-inchebe-vystavuju-zavrazdenych-vaznov-svedomia.html?ref=av-left)

A slovenský konzument si povie: „No nekúpiš to? Nepôjdeme sa na to pozrieť?“ Ta ne?“ Veď kedy budeš mať zasa možnosť vidieť zblízka nejakého človeka zodratého z kože a rozporcovaného ako na bitúnku – krkovička rebierka, stehno? Akurát, trošku človeka štve, že na výstave je zakázané  vodiť si tam zvieratá, fajčiť a konzumovať jedlá a nápoje. To sú mi teda obmedzenia – prečo si tam nemôžem urobiť piknik v spoločnosti môjho havinka?!“

Kto má väčšiu vinu na tejto strate citlivosti a súdnosti – ideátor tejto chorej myšlienky, biznismen, ktorý na nej zarába, organizátor výstavy, mediálni podporovatelia, či zvedavý návštevník platiaci lístok na toto, náučne sa tváriace, perverzné divadlo? To nech rozsúdi vševediaci a spravodlivý Pán Boh, keď už mlčí zdravý rozum a nekonajú nateraz ani svetské súdy. Dokedy však budeme tolerovať toto novoveké barbarstvo? Obávam sa, že aj tu platí logika onoho orientálneho predavača na blšaku, ktorý kritiku, že dokedy tu bude predávať tie šmejdy, trefne odpinpongoval naspäť s už klasickou hláškou: “kým vy kupovat, my predávat“. Naozaj má asi pravdu reklamný letáčik – takáto výstava nás núti „tiež premýšľať o tom, čo vlastne znamená byť človekom“.

V súvislosti s myšlienkou o úcte k človeku, aj o úcte k jeho telu po smrti, máme však našťastie aj u nás na Slovensku, aj nejaké pozitívne skúsenosti a správy, o ktorých je tiež dobré vedieť a ktoré je dobré pripomenúť.

Pred niekoľkými rokmi som slávil liturgiu v malej stredoslovenskej dedinke Nevoľné pri Kremnici kde bol postavený prvý pomník s cintorínom pre nenarodené deti na Slovensku. Nie každý zdravotník alebo rodič totiž vie, že po poslednej právnej úprave má ktorýkoľvek z rodičov právo požiadať nemocnicu o vydanie potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu na jeho pochovanie. Nemocnica má povinnosť vydať ho bezodkladne rodičovi alebo ním poverenej pohrebnej službe.   (Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (§3 ods. 8 Zákona a §5 ods. 2, písm. f) zákona, info: https://blog.postoj.sk/12186/rodicia-maju-pravo-pochovat-potratene-dieta). A zákon nerozlišuje, či ide o potrat spontánny, alebo o výsledok umelého zákroku.

Pomník v tvare výkričníka v Nevoľnom by mal rozochvieť to, čo malo ostať v ľuďoch nehybné a pripomínať deti, ktoré nedostali šancu stať sa – možno vynikajúcimi - ľuďmi tohto sveta. Pritom tie deti mali také isté právo na život, ako každý z nás.

Každý pracovný deň sa na Slovensku vykoná okolo 16 umelých potratov – to je denne osemkrát viac vyhasených ľudských životov, než tomu bolo pri minuloročnej streľbe na Zámockej ulici v Bratislave. Tieto posledné dve nenávisti obete si aj po roku pripomíname a miesto ich zabitia sa stalo takpovediac pietnym miestom a miestom pútí. Kde však bude pietne miesto pre spomienku na iné nevinné obete, zabité nie rukou pomäteného mladíka plného nenávisti nasatej z internetu, ale rukami odborníkov, alebo aj takých priam misionársky horlivých nadšencov, akým je čerstvá kandidátka prestížnej ľudskoprávnej medzinárodnej ceny Andreja Sacharova, ktorú udeľuje Európsky parlament a  na rok 2023 na ňu navrhol aj Colleen McNicholasovú americkú pôrodníčku a gynekologičku. Teda, neviem či táto lekárka ešte vykonáva aj pôrody, pretože sa sťažuje, že v USA v posledných 10 rokoch  ukončilo svoju činnosť 162 organizácií a 553 kliník na vykonávanie potratov tak ona zasa s nadšením priam misionárskym brázdi Spojené a  chodí vykonávať potraty ta, kde sa jej zdá, že ich dostupnosť je sťažená. Vo veľkom v promo-článku v medzinárodnom ženskom časopise so zadosťučinením konštatuje, že síce nemá poriadne ani obednú prestávku a dá si len sendvič, ale takto aspoň za osemhodinovú pracovnú dobu stihne vykonať 31 potratov. Jedna nadšenkyňa, ktorá za deň stihne dvakrát viac potratov ako celý slovenský zdravotnícky aparát - to je skutočne motív na udelenie ceny Európskeho parlamentu. Možno je raz za to postavia aj pomník. Nateraz sa za jej obrátenie a za duchovné obrátenie a podobných nadšencov môžeme modliť pri pomníku nenarodených detí v Nevoľnom pri Kremnici. U nás to ešte môžeme robiť. Neriskujme ale takúto modlitbu napríklad  niekde v blízkosti potratovej kliniky v Anglicku, alebo Škótsku – tam sa za to ide do basy na tvrdo. (By the end of her eight-hour workday, she will have terminated 31 pregnancies. https://www.marieclaire.com/culture/a20565/mission-critical-abortion-rights-midwest/

Máme teda pomník v Nevoľnom. Máme dokonca už aj viaceré pohrebné miesta na našich cintorínoch. Obete dnešného dekriminalizovaného a zákonmi upraveného zabíjania nenarodených už teda môžeme pochovávať, ale musí sa na to vystaviť osobitná žiadosť. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja.  Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa. Neviem, či tak robia... poznám skôr niektoré opačné prípady. Takže  zákonné možnosti pochovávania potratených detí predsa len existujú.  Len sa vraj nepatrí príliš diskutovať o dôvode a spôsobe ich smrti... to už by mnohí považovali za náboženský fundamentalizmus či kontroverznú protipotratovú provokáciu. Pamätáme si ešte s akým krikom bol za provokáciu označené vizuálne a vraj pohoršujúce zverejnenie výsledkov umelého „prerušenia“ tehotenstva na billboardoch, ktoré sa pred pár rokmi u nás objavili.

Ale nie, nebojte sa, dnes tu nechcem zasa začínať úvahu o potratoch, už mi dosť vyčítajú že to stále vyťahujem, že vraj pri každej príležitosti chcem vstupovať niekomu do svedomia. Dnes teda nebudem.

Chcem sa len spoločne, pri úvahe nad skutkom kresťanského milosrdenstva, ktorým je  „mŕtvych pochovávať“ zamyslieť nad zmyslom pochovávania mŕtvych, nad dôvodom a významom úcty voči telu zabitých, ... či už čínskych politických väzňov, obetí terorizmu, alebo iných nevinných, narodených i nenarodených.

Katolícka cirkev učí, že „mŕtve zárodky, či už po umelom, alebo spontánnom potrate je potrebné rešpektovať, ako telesné pozostatky ostatných ľudských bytostí“ (Donum vitae čl.4, 22.2.1987, Kongregácia pre náuku viery) a rovnako aj medzinárodná Deklarácia práv počatého dieťaťa, ktorú Slovenská republika prijala v roku 1999 vyhlasuje, že:

1. „Počaté dieťa má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti aj po smrti.“    

2. „Počaté dieťa má právo na dôstojný pohreb.“ (čl.9).

No áno, deklaráciu sme síce prijali, ale na pohreb má doteraz u nás právo len to počaté a nenarodené dieťa, telo ktorého si vyžiadajú rodičia. Pretože bez takejto žiadosti u nás doteraz končia telá potratených medzi iným zdravotníckym smetím – predpokladám, že v spaľovni biologického odpadu.

V Taliansku, kde som  žil viac ako tri desaťročia, je umelé ukončenie tehotenstva tiež legalizované. Do 24 hodín od potratu môžu o vydanie tela  dieťaťa zomrelého pri  spontánnom potrate, ale aj pri umelom potrate, žiadať rodičia, po uplynutí tejto doby tak môžu urobiť – s cieľom pochovania - aj iné osoby. Postupne tu v posledných rokoch vznikajú laické občianske združenia, ktoré sa venujú tejto charitatívnej a pietnej činnosti a podpisujú kontrakty s nemocnicami, na základe ktorých preberajú  a organizujú dôstojné pochovávanie ľudských plodov zomrelých pri spontánnom potrate, alebo zabitých pri umelom potrate. Táto ich činnosť nie je žiadna katolícka fundamentalistická provokácia, je to jednoducho skutok milosrdenstva, to je pietas.

Je zaujímavé, že v jednom z najlaickejších regiónov Talianska, akým je Lombardia s hlavným mestom Milánom, regionálne zákony dokonca aj v prípade umelého ukončenia tehotenstva prikazujú zdravotníckym zariadeniam ponúknuť rodičom možnosť pochovania tohto, ako to nazývajú tzv. „dôsledku počatia“. Ak rodičia nemajú záujem, čo väčšinou v prípade umelého potratu vykonaného na ich žiadosť ani nemajú, veď im išlo o to, aby sa toho zbavili, tak nemocnica v spolupráci s obecným úradom a správou cintorínov má povinnosť zabezpečiť pochovanie toho dôsledku počatia.

V Lombardii teda ľudským plodom zomrelým v akomkoľvek štádiu vývoja, či už prirodzenou smrťou, alebo aj keď boli podľa zákonných noriem usmrtené pri umelom prerušení tehotenstva, nech by to už bolo v ktoromkoľvek týždni, je implicitne priznaná  dôstojnosť prislúchajúca zomrelému človeku a z nej vyplývajúca povinnosť riadneho pochovania na špeciálne na to vyhradených a označených miestach na verejných cintorínoch. K tomuto zákonu sa pozitívne vyjadrila aj ľavicová poslankyňa pani Oriani: „Zadefinovali sme procedúru, ktorá je jasná, a nie je v protirečení so zákonom č. 194, ktorý upravuje dobrovoľné prerušenie tehotenstva a s ktorým úplne súhlasím“.  Je zaujímavé, že aj v politicky rozhádanom a názorovo a ideologicky mnohoprúdovom  talianskom regióne ako je Lombardia bol tento zákon prijatý jednomyseľne.

Je to – ak chcete - síce trocha  schizofrenické, Pilátovské vyjadrenie, ale právne konzekventné a logické: jeden zákon ustanovuje, za akých podmienok ťa môžem zabiť, teda aby som sa vyjadroval politicky korektne kedy môžem umelo prerušiť  tvoj život, a ďalší zákon mi ale ukladá povinnosť riadne ťa pochovať. Aj Pilát povedal: je nevinný, dám ho zbičovať a keďže veľmi naliehate tak ho dám aj ukrižovať a potom vám telo vydám na dôstojné pochovanie.

Na Slovensku radi hovoríme o potrebe nasledovania najmodernejších európskych trendov aj v legislatíve. Možno by stálo za to, nasledovať aj naozaj progresívne trendy, zhodnocujúce ľudskú dôstojnosť. Možno aj podobnou zákonnou úpravou nariaďujúcou pochovávať všetkých mŕtvych a zabitých, nech už prišli o život akokoľvek.

Vieme, že na Slovensku v minulom volebnom období podobný návrh zákona neprešiel a progresívny novinár so zadosťučinením konštatoval

„Nemyslím si, že tento právny bizár vznikol náhodne. Práve naopak, zdá sa že ide o veľmi dobre premyslený krok smerom ku teokracii  a čo najväčším prekážkam pre tie zdravotnícke zariadenia, ktoré umelé prerušenie tehotenstva vykonávajú.“ Takže náš progresívny novinár  vidí právny bizár a nebezpečenstvo teokracie v tej úcte, ktorá patrí mŕtvemu ľudskému telu a ktorá sa postupne stáva súčasťou legislatívy práve aj tých najsekulárnejších právne vyspelých štátov. To čo je normálne  v Českej republike, Švédsku, Maďarsku, Francúzsku, Taliansku, či Fínsku vzbudzuje u našej progresívnej úderky  strach z teokracie. Alebo, že by predsa len náš šikovný mienkotvorný novinár prekukol takú fintu, ako keby objavil teplú vodu – ak totiž niekomu priznám právo na pohreb, tak mu vlastne priznávam ľudskú dôstojnosť – a potom  ma to možno privedie k otázke, či som sa predsa len nezbavil človeka a nie bradavice, či anonymného zhluku buniek. (https://dennikn.sk/blog/3020610/poslankyne-andrejuvova-a-hudecova-chcu-prikazat-pochovavanie-zvyskov-po-umelom-preruseni-tehotenstva/)

Predkladateľ  podobného zákona v Taliansku Pietro Macconi to vlastne povedal celkom  nepokryte: “Dávame  dôstojnosť prislúchajúcu osobe aj tomu, čo je ľudským pozostatkom a nie akýmisi zbytkami po operačnom zákroku: V duchu tohto regionálneho zákona sa počatý považuje za člena rodiny a teda, z toho vyplýva, že  potratené dieťa sa považuje za osobu.” (http://www.parrocchie.it/correggio/ascensione/seppellimento_feti_abortiti.htm)

Na Slovensku  sa však k niečomu podobnému neodvážime. Žiaľ, niekedy sa zdá, akoby naša inšpirácia Európou sa mala obmedzovať len na nasledovanie legislatívneho aktivizmu niektorých vlád a mimovládnych, nadnárodných inštitúcií,  v opačnom smere, teda tých a takých, ktoré sa za každú cenu snažia podsunúť či vnútiť svojim občanom i občanom iných  krajín svoje povedzme že „revolučné“ predstavy o tzv. nových ľudských právach, obracajúc pritom neraz naruby termíny, pojmy a inštitúty, ako je rodina, manželstvo, muž, žena, život, smrť, termíny, pojmy a inštitúty, ktoré majú univerzálnu hodnotu, ktoré tvorili a tvoria piliere  a identifikačné body našej spoločnej európskej ale i všeľudskej histórie a kultúry.

Nechcem pôsobiť dramaticky, či poplašne, ale v tomto príbehu nerešpektovania vôle a svedomia jednoduchých ľudí, občanov, vidím nebezpečnú analógiu s tendenciami šíriacimi sa v dnešnej modernej spoločenskej situácii, zvlášť v oblasti duchovných hodnôt.

Rovnako ako dnes by sa nás niekto pýtal – a čo vám tak záleží na všetkých tých veciach o ktorých to tu stále točíte, - čo tu stále podrýpavate rečami o nejakých ľudských hodnotách a dôstojnosti, o civilizačných, kultúrnych a duchovných pilieroch opierajúcich sa o kresťanskú víziu človeka, čo nenecháte každého nech si robí čo chce? Nie je to jedno?!

Nie, nie je to jedno! Nám to nie je jedno! Jedno je len koleso na fúriku.

Tak ako je posvätný chrám z kameňa, rovnako, ba ešte viac, je posvätný aj chrám Ducha Svätého, ľudské telo, človek, jeho život, od počatia až po prirodzenú smrť, jeho základné identifikačné antropologické kritériá a hodnoty.  A istým spôsobom má rovnako posvätnú cenu aj stavba tých civilizačných hodnôt, ktoré vyplývajú z vízie posvätnej dôstojnosti človeka, jeho života, jeho vzťahov, jeho počatia, smrti, ba i miesta pochovania jeho tela.

Ľudské telo vzal na seba Boh pri vtelení, Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.

Ľudské telo bolo učinené hodným stať sa miestom zjavenia Boha ľudstvu.

O chvíľu, v najposvätnejšom momente liturgie budeme počuť slová:

Toto je moje telo, toto je moja krv, ktorý sa vylieva za vás i za všetkých ...toto robte na moju pamiatku.

... A toto aj v tejto chvíli, aj v dnešný večer robíme.

Pri spomienke na preliatu krv všetkých nevinných, zverujeme do Božieho milosrdenstva ich samých, ako aj všetky ostatné nevinné obete krviprelievanie – i tie nepochované i tie, ktorých telá boli po smrti sprznené a zničené kdekoľvek  a kedykoľvek na svete. Do Božieho spravodlivého milosrdenstva odporúčame našich zosnulých, ktorých si o niekoľko dní budeme pripomínať návštevou pri ich hroboch, ako aj tých, ktorí nemali to šťastie, alebo ktorým bolo uprené právo mať vlastný hrob, pri ktorom by niekto mohol zastať v tichej modlitbe a spomienke.

Veriaci človek, kresťan, chápe spomienku na zosnulých v prvom rade ako vyjadrenie viery vo večný život, viery v spoločenstvo s tými, ktorí nás už predišli do večnosti, viery v reálne spoločenstvo, ktoré smrťou nie je nenávratne prerušené, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale ktoré je iba zmenené.

Pre každého, etnografa, ekonóma, sociológa i psychológa, výrobcu sviečok i predajcu kvetín i pre každého človeka používajúceho hlavu aj na niečo viac ako na nosenie klobúka či natáčok, sú však tieto dni a s nimi spojené spoločenské, či náboženské úkony chtiac-nechtiac nevyhnutnou provokáciou k tomu, aby sa konfrontoval s témou smrti, s témou viery – či ne-viery v posmrtný, večný život, a v konečnom dôsledku, aby si položil otázku o zmysle ľudského života všeobecne a o zmysle svojho vlastného života i o spôsobe, ktorým ho chce prežiť. Nie je to teda len o chryzantémach z Dominikánskeho námestia.

TSKE

Foto: Jozef Kmec